Translation © P.Branko, 1989
Henryho a Billa už niekoľko dní na ceste kanadským severom prenasleduje svorka vyhladovaných vlkov. Postupne dostali 4 psov i Billa. Náboje sa minuli. Zostal Henry s dvomi psami. Vlky ho už ohrozujú i za dňa a jediné, čo ho ešte chráni je oheň.
... Henry narátal do dvadsať vlkov, ktoré na ňom viseli pohľadom
alebo si pokojne pospávali v snehu. Pripomínali mu deti zhromaždené okolo prestretého
stola, čakajúce, kým im dovolia, aby sa mohli pustiť do jedenia. A on je potravou, na
ktorú čakajú! Kládol si otázku, ako a kedy sa hostina začne.
Keď prikladal na oheň, objavil, aké mu je vlastné telo drahé; jakživ
si to predtým neuvedomil. Pozoroval svaly, ako sa pohybujú, a zaujal ho dômyselný
mechanizmus prstov. V žiari ohňa pomaly krčil prsty, opakujúc tento pohyb - skrčí
jeden, potom zas všetky spolu, vejárovite ich roztiahne alebo nimi chmatne do vzduchu.
Skúmal si tvar nechtov a pichal sa do končekov prstov, hneď silne, hneď zasa jemne,
sledujúc, ako rýchlo mu o tom nervy podajú správu. Úplne mu to učarilo. Zamiloval si
to svoje krehké telo, ktoré funguje tak krásne, hladko a jemne. Tu mu ustrašený pohľad
padol na kruh vlkov, ktorý sa s očakávaním sťahoval okolo neho, a zapôsobilo naňho
ako úder, keď si pomyslel, že toto jeho obdivuhodné telo, toto živé mäso neznamená
nič viac, iba toľko a toľko potravy pre hladné zubiská krvilačných šeliem, ktoré
ho budú trhať a kmásať, aby sa ním nasýtili, ako sa on často sýtil zajačinou
alebo losinou.
...
Až v kritických situáciách si často uvedomíme, aké vzácne je naše telo i duša.
Keď si spomenieme, čo všetko už znieslo a čo všetko do seba ládujeme, sami sme
prekvapení, že ešte vôbec funguje a začneme sa mať radi. Ak už nie je neskoro...
Na druhej strane sa netreba vyhýbať záťaži, na ktorú je telo stavané. Dať si
poriadne fyzicky do tela je len zlomok toho, čo bol denný chlebík našich dávnych
predkov...
JK, Droga a Ty