trochu provokatívna fikcia
© 1997 JK, Droga a Ty, aktualizované 13.10.1998
Túto fikciu neberte prosím, príliš vážne. Akákoľvek podobnosť s osobami alebo krajinami, ktoré poznáte je čiste náhodná. Autor pevne dúfa, že po "dobe otrokárskej peňažnej", ktorú žijeme v súčasnosti, nebude nasledovať "doba slobody", ako sa to stalo v tejto fiktívnej krajine.
No, nič zvláštne. Bola to vtedy taká celkom obyčajná krajina. Ľudia, čo tam žili neboli ani zlí ani zvlášť dobrí alebo skôr takí i takí. Možno si mysleli, že sú nejakí výnimoční s problémami, ktoré tam boli tak, ako všade inde. Nakoniec aj drogy a závislí v nej boli od nepamäti. Možno nie veľa, ale vždy sa našli dáki ľudkovia, ktorí sa k drogám uchýlili, keď práve nenašli lepší spôsob ako vybŕdnuť z kaše. Robilo sa to tak všelijako podomácky, z liekov, ktoré boli na predpis alebo i voľne v predaji. Proste amatérština.
Niektoré z drog, na ktoré závislosť vznikala len pozvoľne alebo také, ktoré sa už dávno stali bežnou realitou, boli povolené - ba vlastne ani väčšina ľudí nenazývala alkohol alebo tabak drogami. Iné však boli prehlásené za nepovolené - či už preto, že boli príliš nebezpečné alebo sa začali objavovať len nedávno, a preto ich bolo ľahšie zakázať ako tie, ktoré už boli hlboko zakorenené v obyčajoch ľudí a v daňových príjmoch štátnej pokladnice.
Hlavne kecala. Stále viac a viac sa hovorilo a písalo o hrozivých prípadoch, keď chudáci, čo si rýchlo navykli napríklad na heroín boli ochotní urobiť čokoľvek od vlámačky po prostitúciu, len aby sa dostali k peniazom na ďalšiu dávku. Niektorí tvrdili, že je závislých stále viac, pretože ľudia prežívajú ťažkú dobu - iní zas boli presvedčení, že sú za tým hlavne veľké peniaze. A musím priznať, že títo neboli ďaleko od pravdy. Polícia síce zasahovala, avšak tí, ktorých prichytila s dôkazom - väčším, či menším množstvom zakázanej drogy - boli zväčša len “malé ryby”, ktoré predávali na ulici alebo prevážali cez hranicu a často to robili tiež preto, lebo inak nedokázali zarobiť na fet pre vlastnú potrebu. Skutočne “veľké ryby” zostávali v pozadí.
Pravdu vravíš, starký ! Ja som si nepotreboval špiniť ruky so samotným tovarom. Na to bolo niekoľko vrstiev postupne stále menších rýb - vlastne až po “planktón” na ulici. Vlastne to bol taký pekný potravinový reťazec nášho biznisu - väčšia ryba žerie menšiu. Tá menšia je niekedy taká zblbnutá, že ti sama vbehne do papule...
Občas sme samozrejme potrebovali ešte väčší balík peňazí pokope na ďalší rozvoj obchodu. Ale ani to nebol problém, pretože vždy sa našli ochotní požičať, pokiaľ bol úrok niekoľkonásobne vyšší, než by za svoje peniaze dostali v obyčajnej banke. Títo veľkí investori zväčša ani nevedeli a nechceli vedieť, do čoho vlastne vložili svoje peniaze a ani sa veľmi nedivili, keď sa ich korunky tak utešene množili.
To áno. Také klasické drogy ako hašiš, marihuana, kokaín a heroín sa vyrábali v krajinách, kde na to boli prírodné i politické podmienky. Fungovalo to hlavne tam, kde nejaká gerilová alebo teroristická skupina ovládala väčšie územie (alebo i oficiálna vláda ovládala celé územie !) a z výroby získavala dosť peňazí na zbrane a ľudí, čo z nich mali strieľať. Napr. Peru, Afganistan a ďalšie. Navyše si ešte pochvaľovali, lebo vedeli, že ich tovar ide hlavne na „skazený“ Západ a ešte viac dovŕši jeho skazu. A asi to nebolo ani tak celkom pochybené, keď zoberieš do úvahy, čo to narobilo napr. v USA, nie?
Bolo toho viac, ale jednoznačne najlepší kšeft bol s heroínom. Marihuana a hašiš - to bolo tak akurát dobré na prilákanie. Menšia účinnosť, cena a pritom veľký objem, a teda i problémy s transportom, skladovaním a pašovaním - na tom sa veľa trhnúť nedalo. Pomohlo to však vytvárať atmosféru akejsi módnosti drogy formou protestu voči vtedajšej spoločnosti. Mnohých to po čase omrzelo a buď s tým prestali alebo prešli na iný tovar. A tu bol bez konkurencie heroín. Lacná výroba, úžasná účinnosť a tak rýchly nástup závislosti, že hoci takmer všetci to brali spočiatku len „na vyskúšanie“ a hlavne zo zvedavosti, za pár týždňov spravidla prechádzali z fajčenia k oveľa účinnejšiemu pichaniu a boli v tom ani nevedeli ako ! Perfektné bolo i to, že návyk (tolerancia) veľmi rýchlo nútil brať stále viac, aby sa dosiahol rovnaký účinok a odbyt sa nám pekne znásoboval.
Ten šiel tiež dobre, ale bol dosť drahý a to spočiatku bránilo v jeho masovom nasadení. Geniálne zlepšenie však prišlo, keď sa z neho jednoduchou domácou prípravou začal variť crack, ktorý sa na rozdiel „koksu“ fajčil a pôsobil úžasne rýchlo i v malých množstvách. Takže za pár šupov si mal svoju prvú dávku. Účinok bol rýchly, ale krátky. Hoci v malých sumách, ale zato často, sa peniaze len hrnuli.
Tomu sa venovali „chemici“. Všetko syntetická výroba, takže odpadol transport zďaleka, ale i tak nebolo jednoduché udržať labáky dlhší čas v tajnosti. Skôr sme preto tiež presúvali výrobu do strednej a východnej Európy alebo ešte ďalej na východ, kde bolo hračkou podplatiť takmer hocikoho, aby sa mohlo nerušene vyrábať. I tak to občas z času na čas prasklo, takže to tiež bolo dobré prenechať na menšie „ryby“. Účinky: pocit, že ti to myslí rýchlo a všetko ide ľahko (pri amfetamínoch) alebo tripy (halucinácie). Ale s návykom to nebolo zďaleka také ideálne ako u heroínu.
Ak aj polícia zriedkavo dostala “väčšiu rybu”, ešte stále tu bol sudca, ktorý mohol zasiahnuť a na základe nejakej formality prepustil z vyšetrovacej väzby takúto “rybku”. Táto nelenila a rýchlo odplávala do bezpečnejších vôd. Samozrejme, najlepšie pre nás bolo, keď si polícia vybíjala svoje aktivity na tých malých rybách, ktoré nás nikdy nemohli ohroziť a veľmi ľahko sa dali nahradiť novými. Alebo na „planktóne“, keď sa stalo trestným držanie i minimálneho množstva a za úspešný "protidrogový" zásah mohol byť vyhlásený záťah na pár nahulených fajčiarov marihuany. Prípadné zhabania väčších dodávok hravo vyrovnala zvýšená cena. To vieš, zákon trhu fungoval : malá ponuka - vzácny tovar - vysoká cena.
Špica ! Narkomani boli takmer ideálni zákazníci : verní, vôbec
nie prieberčiví a hoci často vôbec nie prachatí, vždy len predsa našli nejaký
spôsob ako prísť k peniazom. Najprv predali, čo bolo doma, no a potom obchody,
pivnice, byty, autá, prostitúcia, lúpeže. Predaj bol na druhej strane natoľko
humánny a ceny prispôsobené možnostiam zákazníkov, takže aspoň na tú jednu
nasledujúcu dávku - o ktorej sa často snažili presvedčiť sami seba, že je už
posledná, peniaze nejako zohnali. Lebo museli...
Životnosť zákazníka bola celkom dobrá - i takých 5-10 rokov, možno s výnimkou
heroínu, ktorý fungoval o kus rýchlejšie. Bolo skutočne dojemné pozorovať, akú
úžasnú odolnosť má ľudské telo. Napriek tomu, že ho jeho majiteľ systematicky
likviduje stále častejšími a väčšími dávkami.
No hej, občas nejaký ten planktón predčasne vypadol z predajného, či vlastne potravinového reťazca. Stávalo sa, že niektorá “malá ryba” či už z hlúposti alebo chamtivosti primiešala do tovaru priveľa akéhosi svinstva, o ktorom si myslela, že “nastaví” tovar lepšie. Alebo naopak z nevedomosti pridala primálo osvedčenej “vaty”, ktorá sa vždy pridávala, aby toho bolo „viac“ a účinok množstva, na ktoré bol zákazník zvyknutý, bola samozrejme trochu prisilná bomba, hoci i na jeho „vymlátené“ zúbožené telo. Boli i prípady, že zákazník vypadol z hry úmyselne, keď si naschvál pripravil “zlatú” poslednú dávku, keď už ho to prestalo baviť. S obľubou o tom písali noviny, ale to bývalo len výnimočne. Týchto niekoľko málo stratených zákazníkov však bohato nahradil čerstvý planktón z liahní na školách.
Pekné na tom bolo to, že napriek tomu, že sa o “hrôzach” drog začalo stále viac hovoriť - čím mladšie boli žubrienky, tým aj zvedavejšie a skoro nikdy aj tak neverili, že sa im tá zvedavosť nevyplatí. Navyše - čím mladšie, tým zvedavejšie a učenlivejšie. Ich mladé mozgy a telá si oveľa rýchlejšie vytvorili závislosť. Aké sa vždy tieto žubrienky cítili očarené, keď zistili, že to, o čom im hovorili samé horory je naopak špicové a čoskoro i hrdé, keď s úsmeškom počúvali tie chabé reči o škodlivosti drog od ľudí, ktorí aj tak nevedeli o čo vlastne ide. Cítili, že majú navrch nad týmito smiešnymi úbožiakmi i nad spolužiakmi, ktorí ich naivne počúvali.
Tie už nám boli ozaj na smiech ! Bolo to ozaj zaujímavé: súkromný
sektor bol schopný produkovať úžasné množstvo inzertných materiálov, novín,
letákov, televíznych reklám a veľmi účinne pôsobiť na možného zákazníka, aby
si kúpil ten alebo onen výrobok. A nielen tak do prázdna, ale ozaj si zmerali, či a
aký účinok má takéto pôsobenie a podľa toho ho aj menili.
Štátny sektor však nebol schopný vyrobiť jeden ozaj zaujímavý informačný
materiál, ktorý by oslovil a ozaj ho aj rozšíriť všade tam, kde by nám to mohlo
uškodiť. A väčšina osvetových kampaní bola taká úbohá a išla celkom mimo
našich zákazníkov.
Skutočne neviem o jedinom zákazníkovi, o ktorého by sme prišli kvôli nim. Boli
dobré tak akurát nato, aby sa na nich nabalili reklamné agentúry zo štátnych
peňazí. A vieš prečo ?
Správne tušíš ! Keď robíš reklamu niečomu a to niečo sa
predá, máš z toho peniaze, nie ? Ale čo tak asi môžeš mať z toho, že
robíš reklamu proti niečomu, aby sa toho predalo menej ?
Nikto sa veľmi nestaral, či nejaká objednaná protidrogová kampaň mala nejaký
merateľný efekt. Hlavne sa starali, kto dostane takúto objednávku !
Akademici zasadali na rôznych konferenciách, počítali našich zákazníkov (i tak o skutočných počtoch nemali šajnu) a nijakovsky sa nevedeli dohodnúť na všelijakých definíciách: napríklad “smrť spôsobená drogou”. Vždy nás veľmi pobavilo, keď to svoje schádzanie a cestovanie nazývali “Boj proti drogám” ! Niektorí z nich si to síce skoro uvedomili, ale zistili, že sa z toho dá celkom dobre vyžiť, tak prečo nie ? Dosť to vtedy letelo a štát i kadejaké nadácie do toho dávali peniaze. Dokonca i my sme im občas niečo prihrali, lebo sa nám páčilo, že tak účinne obracajú prípadnú energiu ľudí, ktorá by inak mohla škodiť nášmu obchodu, kdesi do stratena. A ľudia si aspoň mysleli, že sa niečo robí...
Všelijaké liečebné centrá nám v zásade neprekážali. Naši starí zákazníci sa nám z nich i tak zväčša skôr, či neskôr vracali. Aspoň ich ako tak postavili na nohy, keď už na tom boli tak zle, že s nimi boli skôr problémy.
Zopár nebezpečných nápadov v “umravňovaní” zákazníkov sa síce občas mihlo, ale keď sa niečo také malo vo väčšom rozbehnúť - neboli peniaze. Tam sme už samozrejme neprispievali a nebol problém občas cez našich vplyvných “priateľov” i dačo mierne “pozdržať”, prípadne „postrašiť“ niekoho nepohodlného.
Máš pravdu. Ako sa náš biznis stále viac rozrastal, naši hlavne mladí zákazníci museli stále častejšie vykrádať byty a autá a predávať svoje telo, keď už doma vybrali, čo sa dalo. Ľudia začínali čoraz viac reptať. Mnohí už začali tušiť, že za nárastom kriminality je vlastne náš biznis. Tak sa toho chytili i politici. Na jednej strane mohli získať dajaké hlasy, na druhej - ak by nič nerobili - zase stratiť. A tak i niektorí z našich vplyvných priateľov, čo nám občas alebo i sústavne pomáhali, začali zakladať rôzne výbory, komisie a fondy. To sa nám tiež zapáčilo, lebo takto i tzv. štátne peniaze potom začali prúdiť do rôznych reklamných agentúr, kde sme i my mali isté záujmy. Navyše sme tiež, samozrejme nie priamo, založili zopár väčších tzv. neziskových inštitúcií, ktoré pretože „bojovali” proti drogám, boli oslobodené od dane. To nám umožnilo efektívne a s minimálnymi stratami “vyprať” časť našich ziskov, ktoré sme potrebovali ďalej točiť legálne. Nakoniec to všetko viedlo k plnej spokojnosti oboch strán : voliči vždy niekomu naleteli a biznis prekvital ešte lepšie.
Problém začal byť len v tom, že trh sa už takmer nemal kam
rozširovať. Tak ako v tých slávnych pyramídových „hrách”, či fondoch : skôr
či neskôr dôjde k zasýteniu trhu a už jednoducho nie je dosť voľných hlupákov,
ktorých by si presvedčil, aby od teba “hru” kúpili.
V našom prípade síce zákazník v podstate nemusel hľadať ďalších, ale 400 %
ročný rast trhu, ktorý sme dosahovali v “zlatom” období sa nedal dlho udržať.
Možno by sme sa i spokojili s tým, čo sme už mali. Niektorí naši vplyvní priatelia
však už boli trochu naľakaní, že už i v ich rodinách sa stále častejšie našli
naši „zákazníci“ a samozrejme bolo stále viac trochu drsných príbehov, ktoré
ich precitlivelé dušičky ťažko znášali.
Predstav si, že sa medzi našimi priateľmi v politických kruhoch našiel istý chlapík CH, ktorý prišiel s geniálnym nápadom, že už je načase, aby štát zobral otvorene všetko do vlastných rúk - včítane ziskov. Ale čo je hlavné - aby dostal do ruky nástroj, ktorý od čias otrokárstva, a možno ani vtedy, v rukách nemal !
Nemaj boj ! I na to príde. Vtedy len bolo dôležité, že sme po istých ťahaniciach presadili zákon, ktorý VŠETKY drogy legalizoval ! Bolo s tým síce trochu problémov, aby sme našli správne argumenty ako presvedčiť poslancov a tak trochu i ľudí. Výhody však boli zjavne nepopierateľné : Tovar bude čistý, predávaný a presne dávkovaný v lekárňach a tak sa zamedzí mnohým predčasným úmrtiam našich zákazníkov. Bude tiež lacnejší, pretože poklesnú náklady na distribúciu a rôzna “réžia”. A nakoniec - nech sa rozhodne každý za seba, čo mu škodí a čo prospieva.
Správne ! S poklesom ceny sme museli počítať, ale vieš, že niekedy zarobíš viac, keď znížiš cenu a predáš viac. Navyše: ako štát sme mohli pružne reagovať spotrebnou daňou a daňou z pridanej hodnoty. Keď už nie je z čoho, štát má vo vymýšľaní daní tisícročnú tradíciu.
Áno. A sleduj ďalšie argumenty, s ktorými sme vtedy prerazili: Pretože okolité krajiny ešte zotrvávajú na starých prežitých zásadách - my sa staneme turistickým hitom širokého okolia a príjmy z cestovného ruchu konečne pozdvihnú životnú úroveň. Je síce pravda, že počet závislých stúpne ešte viac, avšak zo ziskov bude dosť peňazí na liečebné centrá a následne tak i stúpne potreba pracovných miest v nich. A tak konečne znížime nezamestnanosť !
A ešte lepšie - úplne odpadne kriminalita spôsobená narkomanmi, zúfalo hľadajúcimi peniaze na ďalšiu dávku.
A tak sa to všetko nakoniec stalo skutočnosťou a stali sme sa prvou krajinou na svete, kde sa zlegalizovali všetky drogy ! Bolo z toho trochu kriku zo zahraničia, ale nakoniec sme to národu naservírovali ako skúšobný kameň našej nezávislosti, suverenity a tak trochu i národnej hrdosti. Aspoň v niečom sme boli prví - a ostatní nám museli zákonite závidieť. Navyše sme si to poistili potichu i v zahraničí, keď sme tam našich priateľov presvedčili, že takto budú zisky ešte väčšie a legálne a o svoj podiel sa nemusia báť. A ešte im aj zadarmo poslúžime ako pokusný králik : keď sa to osvedčí u nás, môžu model prevziať i oni.
Vidím, že ti to myslí ! Skutočne - tým najlepším sme sa pred ľuďmi nechválili a zostalo to len v úzkom kruhu okolo chlapíka CH : Totiž jednoduchý fakt, že postupne všetkých ľudí navykneme na náš tovar znamená, že ich budeme môcť - presným a časovaným dávkovaním - ovládať oveľa dokonalejšie ako doteraz pomocou peňazí !
To čo bude v ich živote najdôležitejšie, budeme mať pod kontrolou my ! Za každé opojenie nás budú milovať viac než svoje deti a v každom absťáku budú o to túžobnejšie čakať, kým im pridelíme ďalšiu dávku.
Presne tak : celý výskum a vývoj sme orientovali na to, ako spoľahlivo a presne monitorovať stavy jednotlivcov a hromadne zabezpečiť prídelový systém. Ta-tam zostali protesty, keď v minulosti dáki úbožiaci odmietali centrálne sledovanie pohybu ľudí alebo dokonca i identifikáciu ! Teraz boli šťastní, keď sa mohli prísť ohlásiť so svojou čipovou kartou k najbližšiemu “drogomatu”, vyťukať svoj PIN a dostať svoju presne pridelenú dávku. Musím povedať, že veľa užitočného výskumu sa v tomto smere urobilo už v tzv. “zlatých” časoch nášho obchodu, keď sa niektorí lekári pokúšali zavádzať tzv. metadonovú udržiavaciu liečbu a tak nás pripraviť o mnohých zákazníkov. Táto spočívala v tom, že bývalý heroinista dostával od lekára náhradnú drogu metadon v presne určených malých dávkach.
Postupne sme mohli zrušiť peniaze ako nástroj na ovládanie ľudí a
úplne sme vystačili s drogomatmi. Všetky ostatné potreby : strava, odevy, bývanie
boli prideľované hromadne.
Tak ako kedysi držal v šachu díler svojich zákazníkov a dievča nutne potrebujúce
svoju dávku bolo ochotné vyspať sa nielen s ním, ale i s jeho psom - tak sme začali
držať v šachu celý národ my !
Trochu však upresním - nie celý. Ako som spomenul, niektorým “priateľom”
prekážalo, keď sa naši „zákazníci“ začali objavovať v ich blízkom okolí a
dokonca i v rodine. Preto sme zákonite museli vyčleniť z masy ľudí istú
„vnútornú” skupinu - nehovorím, že elitu, ktorá toho všetkého zostala
ušetrená - alebo „ochudobnená” ? - posúďte sami.
Samozrejme ! Nebolo vôbec ťažké presvedčiť naše deti, aby náš tovar neskúšali. Keď od malička stretávaš, síce len z diaľky, tisíce bezduchých tiel bez vlastnej vôle, s rozšírenými zreničkami a sklenými očami, mechanicky vykonávajúce im pridelenú prácu s jedinou túžbou - netreba veľa rečí !
Čo je to „sloboda“ ? To si našiel v dajakom starom
slovníku, nie ? A ak už na tom trváš, tak áno! Slobodne si môžu vybrať
z drogomatu svoju dávku a naložiť s ňou ako uznajú za vhodné. Hádaj ako !
Nemusia sa pachtiť za peniazmi, majetkami alebo hádam za nejakými krvopotne získanými
zážitkami. Nie je to dokonalá sloboda ?
No áno, to je tá povinná otázka ! Poznal som niektorých v našich kruhoch, ktorí si s tým začali. Rozhodne im čoskoro nebolo čo závidieť. Myslím, že som bol príliš silná osobnosť na to, aby som sa nechal ovplyvniť druhými a radšej som vplýval ja na nich ! Viac ako nejaké umelé „vzrušo“ ma lákali prachy a ani to nebolo to pravé. Cez prachy som však prišiel aj k tomu pravému...
Na to už prídi sám...
Ohlas - quasinka 9.1.99
zamailuj i Ty svoju kritiku na day@drogy.sk