Som súčasťou kolobehu života, ktorý som spoznala aj z tých horších stránok. Vždy som chcela byť samostatná, úspešná, dokonalá...
Pomaly a zamyslene sa potulujem po lesnej cestičke, na ktorú prenikajú slnečné lúče. Nastavujem im svoju tvár, ktorú mi príjemne zohrievajú. Škoda len, že to teplo nemôže preniknúť do vnútra mojej duše.
Tak ako plynú dni našich životov, pohár sa rýchlejšie napľňa a tým sme bližšie k smrti. Stane sa niečo, nejaká okolnosť, ktorá nás núti zamýšlať sa nad spôsobom nášho života. Hlavou mi víri množstvo myšlienok a pred očami sa premieta môj život. Vidím sa, ako kráčam známou cestou k smrti, pod kožou mi preniká ihla a v okamžiku sa moje telo, moja osobnosť stáva nástrojom drogy. Snáď si ani neuvedomujem, že priatelia ma opustili, rodičia sú zúfalí a telesne chátram. Moje oči stratili to svetlo, tú iskru.
Zo zamyslenia ma preberie náhly chlad. Slnko sa pomaly schovalo za stromy a celá príroda akosi potemnela. Pozerám sa na hladinu jazera, ktorá je tak pokojne chladná a v hlave mám plno nezodpovedaných otázok.
Muselo sa to stať? Riadi náš život naozaj vyššia sila, ktorá je za to všetko zlo zodpovedná ?. Človek sa veľmi ľahko stane otrokom drogy, ale cesta von je ťažšia.
Spomeniem si ako som sa ničila a ako trpeli moji blízki. V ten deň, keď ma otec prebral rozhodla som sa pre liečbu, zrútil sa môj vzťah s Ičom. Bola to zhoda náhod. Osud zasiahol tak, že načasovanie vyšlo perfektne.
Pri spamätávaní sa z otcovho výprasku (a mojom následnom vytriezvení a prebudení) zazvonil telefón a správa, že sa nemôžeme vídať. Namiesto povzbudzujúcich slov som utrpela ďaľšiu ranu. Bez oboznámenia a bez vysvetlenia svojim rozhodnutím sa so mnou rozišiel. Napriek tomu, že som mala dôvod na drogovanie, povedala som si nie.
Prečo by som mala byť stále na niečom a na niekom závislá?  Koniec môjho vzťahu, bol vlastne začiatok mojej nezávislosti a abstinencie.
V období vysadenia drogy a prechodu na lieky som súčastne musela zvládať učenie na maturitu. Okolo mňa sa stupňoval nátlak a napriek rozchodu s chlapcom, ktorého som milovala, napriek závislosti som na maturite prospela.
Odrazu sa predo mnou otvorila cesta. Núkala sa mi šanca na môj nový život. Bola som odhodlaná ísť na detoxifikáciu. Moje rany sa zoceľovali a oči začali vnímať realitu. Pri vzájomnej spolupráci s lekárkou absolvujem ambulantnú detoxifikáciu. Každým novým dňom, ktorý je bez drogy moje sebavedomie rastie. Vyhrávam nad niečim, čo mi obrátilo život na ruby a cítim vôňu života.
Neberiem drogu na ľahkú váhu, ale keď sa človek vnútorne rozhodne skoncovať s drogou navždy nemôže zlyhať. Samozrejme veľa nebezpečenstiev číha v zlom rodinnom prostredí, v styku s partiou narkomanov a iných faktoroch, ale viera je najdôležitejšia. Myslím si, že pri vlastnom rozhodnutí na liečbu, môže ambulantná liečba stačiť, pretože človek musí sám čeliť nástrahám drog a neuteká ako zbabelec do nejakého uzavretého zariadenia. Pre mnohých je to výhovorka ako si uľahčiť liečbu. Snažím sa zapojiť do lepšieho klobehu života, v ktorom ma čaká ešte veľa nástrah, zážitkov, životných sklamaní i štastia. Kráčam síce po správnej ceste, ale viem, že je kľukatá a či si vyberiem ten správny smer, ukáže čas.
Verím, že mi pomôže správne sa rozhodnúť táto skúsenosť, ktorá zanechala vo mne stopy, ktorá je uložená hlboko v mojom vnútri.