Mnohí z vás počas liečenia často bezradne sedia nad denníkom a horko-ťažko vysmolia pár slov - „len aby niečo bolo“. Pomocou denníka máte šancu naučiť sa hlbšie rozumieť sebe, vyznať sa vo svojom vnútri, v pocitoch, myšlienkach a prianiach, z ktorých ste si niektoré skôr netrúfali vedome pripustiť a priznať. O tom, že to ide, vás možno presvedčí zápis od R. z detoxu.

14.jún 1998
„Tento deň by som charakterizoval ako veľký výkričník a otáznik zároveň. Ráno ubehlo dosť rýchlo, vďaka pracovnej terapii. Dosť som túto časť liečby podceňoval, ale má pre mňa zmysel. Odvádza moju myseľ od problémov. Keď sa človek snaží koncentrovať na prácu tak, aby ju odviedol dokonale, tak je to fajn. Zároveň ma zarmútilo zmýšľanie ľudí, ktorí abstinujú skoro tri mesiace a vôbec nebadať žiaden elán a nadšenie do života. Chcel by som napredovať rýchlejšie ako oni alebo by som neskrýval svoj pokrok pred ostatnými. Každý nech povie to, čo má na srdci a dá dolu masku, ktorá len mätie ostatných. Mám toho dosť, ale nevzdám to, niekto snáď raz bude hovoriť otvorene o svojich pocitoch bez hanby a strachu, a to ma poteší.“

Možno tým človekom, ktorý zloží masku budete vy a ukážete ľuďom, že to ide, hoci to niekedy bolí...

17.jún 1998
„...Dnes sa konečne niektorí ľudia rozhýbali, a to je fakt fajn. Keď to teraz porovnám s komunitou pred pár dňami, tak sa to nedá porovnať. ...Som v začarovanom kruhu, z ktorého sa dostanem, len keď sa totálne zmením. Zmena pre mňa znamená život. Ešte si však zatiaľ neviem vážiť život, on totiž nemá pre mňa zmysel, pokiaľ si nestanovím cieľ. Teraz mám taký menší cieľ, zvládnuť detox a Jaskáč. Ale čo potom, keď dosiahnem svoj cieľ...? Ako budem vnímať vône, farbu a ľudí, s ktorými sa stretnem. Budú ma akceptovať s novou mysľou? Bojím sa, že stratím vonkajšiu komunitu, ľudí, ktorých mám rád a viem, že oni majú radi mňa. Je možné, že ma budú akceptovať po novom. Možné je však, že sa snažím prekryť túžbu po droge takýmto detinským myslením. Zatiaľ môžem premýšľať, mám v rezerve ešte pár týždňov. Možno ten cieľ nájdem a neminiem...“