ă 1998, Silvia pre CPLDZ
Som 20-ročná baba. Volám sa Silvia a heroín beriem už 3 roky. Teraz idem na detox, sem na Hraničnú a pevne dúfam, že to bude moja posledná liečba. Veľmi fandím časopisu ”Nezávislosť” a som rada, že môžem prispieť niekoľkými mojimi básničkami.
Bola som zrazu tak dospelá
a kde som dospela?
Stále som sama
a to od každého rána
je to ťažká rana
života úbohá strana.
Bola som zrazu tak dospelá
a kde som dospela?
Skončila som dole
neušli sa mi žiadne role
ostalo mi srdce holé
ostanem pri smole.
Bola som zrazu tak dospelá
a kde som dospela?
Prischla som na drogách
špinu a chudobu mám pri nohách
pekné melódie na strunách
rany po ihlách
a chorá krv v žilách.
Bola som zrazu tak dospelá
a kde som dospela!
Aby mi na hroby padali kamienky
a tiekli slzičky celý ten čas.
Prajem si aby to bolo už dnes
aby mi na hrobe vykvitol kvet
pán farár povie pár viet
a viac má už nikdy niet
myslite na to, že som tu bola
i s vami ostať som mohla
však išla som na inú cestu
ďakujte tomuto gestu.
Dala som zbohom všetkým i vám
preto si čítajte týchto pár strán
milujem i rada vás mám
i ten váš večný klam.
Tvoje žily na rukách už skoro nevidieť.
Zreničky sú drobné ako hlavičky na špendlíkoch.
Si úplná troska, ktorá sa motá
po stopách hladu, chudoby a samoty.
Si spoločnosťou odsúdená, ich nohami
do svojho tieňu udupaná!
Dlhé nekonečné hodiny
na staniciach a lavičkách v parku,
sliediš po uliciach či nenájdeš
korunu a či marku.
Vo vačku len ihla a fotka
ďalekých a blízkych.
Si ako vysušený ker
na vrchole vysokej hory,
kam zablúdi len vánok a tma.
Všetko čoho sa dotkneš sa spáli.
Sama ostávaš len so svojimi snami.
”Narkomanská troska túži byť ľúbená,
ak nie veľmi aspoň troška.”