©
VJECZúfalstvo zostáva za oponou
a ohromí nás práve vtedy
keď vychádzame z ulity
našej umelosti.
Stály kolotoč
Všetko sa točí
Všetko je spomalené
Zem ako by sa točila
pomalšie
Viečka mi oťažievajú
A cudzí hlas
Zo mňa vyžmýkal
Všetku životnú
energiu.
Si môj snehuliak
Keď odkvitne
vlčí mak
pôjdeme na
pole a budeme
sa tešiť v
novej eufórii
z bieleho prášku
ako malé
deti
z čerstvo
napadaného snehu.
Si môj snehuliak.
Príde deň a čierna rieka
zaplaví náš ostrov radosti.
Príde vlna a ponorí ho,
ako bájnu Atlantídu.
A nebo bude modré
a autá budú modré
a vzduch bude čierny
a voda bude čierna
a slnko exploduje.
Už nie je iba bolo
a hviezdy si schováš do očí.
Biele, modré, červené,
tabletky a kruhy
čo mi tancujú pred
očami a prečo
má každý človek
dvojča a všetci
sa na mňa dívajú
a úsmev okolo
celej hlavy
ktorá je momentálne
prázdna
pretože je na
zips
a všetko sa zmieta
v šialenom
tanci v
rytme môjho
zrýchleného tepu
a ľudia sa skladajú do
kociek a odchádzajú na
skládky.
A každé ráno skúšam
prekročiť
hranicu skutočnosti
ktorej brána sa
predo mnou
otvára ako hladné ústa.
A hranica sa priblížila
na dosah ruky,
ktorá sa trasie od
nedostatku snov.
Biela izba
bez nábytku
kreslím si
po stenách
s rukami zviazanými
vo zvieracej
kazajke.
A zas ma bolí deň,
ktorý sa tvári, že
je neprítomný
A prídu
porcelánové bábiky
hľadať v mojej
duši.
A čierna krieda
na bielej stene
vypĺňam si
prázdne miesto
v mojej duši
čiernou dúhou
ktorá žiari
všetkými farbami
mojich snov.