I.
Svet sa zbláznil,
sedím v ňom ako v kine,
či z odchádzajúceho autobusu
sledujem ľudské šialenstvo.
Utekaj, lebo ťa zavrú,
do malej kobky bez svetla,
tvoj rozum to nechápe,
ale oni to určite vedia...
Teba budú trestať pre
pár minút štastia,
no oni sú horší, zlí,
nebojácni s vlastnou pravdou.
Nirvána je zakázaná,
ži a tráp sa, veď je demokracia
a z hora ti diktovať budú, že
tráva je len droga...
II.
V tú mesačnú noc,
prvýkrát som letela,
ku hviezdam a ďalej,
za brány našej sústavy.
Slnko pre mňa zapadlo,
keď tieto lety končil
a my sme sa spolu tu,
na zemi prebudili.
Verila som tvojej láske,
bezhraničná dôvera však
zmenila ma na koho?
Potrebujem svoju dávku,
milovaný biely prášok,
veď už ani nie som človek…
…som závislá…
III.
Existuje Boh?
Či je len Zlo, Diabol?
Kto riadi tento hlúpy svet
bez lásky a citov?
V hlave ti to víri,
myšlienky sa tratia,
pokúšaš sa utiecť od
prolémov ľudstva.
Hľadáš svetlo, keď
pravidelne blúdiš v tme,
nielen svojich hlúpostí.
No a tá tvoja je obrovská…
Si slaboch a zas slaboch,
človek bez vôle,
našiel si však riešenie,
kde?
…v droge…
IV.
Mám sedemnásť,
nezáviď, nie je
to najlepší vek,
ale prechod k dospelosti,
som už takmer človek…
Sedemnásť,
detstvo v keli,
študentský čas preletel
spolužiačky pochopili,
niekto ale zablúdil.
Možno preto, že som našla
nadpozemské stavy z trávy,
som narkoman - zúfalý,
kto počuje výkriky -
nafajčenej Sovy?