Stojím pred zrkadlom
a rozprávam sa so svojím Ja,
ale čo sú moje prázdne slová?
Tisíc smutných očí
a tisíc nezodpovedaných otázok
ma tlačí, ničí…
Som nositeľkou obrovského kríža,
útrapy sveta mám na pleciach,
ale nezabúdam ...
Som možno sebec,
pre vôňu trávy, žijem…
Kto ma odsúdi?
Máš právo rozhodnúť
o osude ďalšieho živého tvora?
Kto si …
Si Boh, Satan?
Ja nemôžem povedať nič,
nemám právo zakričať,
musím vždy len mlčať…
Trpím večným hľadaním,
stále neviem čoho,
po nirvánach neustále túžim,
topiac sa v bahne nevedomostí…
Nie je to nekonečná hlúposť…
Možno sa energia stratila,
keď zhaslo slnko
a mesiac sa prestal usmievať…
... a ľuďom na ničom nezáleží,
chcú a myslia len na seba,
čo tam po problémoch obyčajného
dievčaťa …
Raz príde Zubatá
s práve nabrúsenou kosou
a vezme ma so sebou…
Tam na druhej strane
mojej blaženej nirvány,
po prechode územia paranoie,
tam možno nájdem
to dávno hľadané…
…posvätný pokoj…