Jennifer - Promiskuita za drogy

Keď som bola na strednej škole, začala som brať kokaín. Moji rodičia vedeli, že sa čosi deje, ale vždy keď chceli zo mňa niečo dostať, klamala som. Hovorila som im, že nemôžem mať problém s drogami, pretože drogy neberiem. Potom som ukradla otcovi z peňaženky peniaze a kúpila som si za ne kokaín.
Vždy som sa považovala za veľmi pekné dievča a vždy som vedela, že ma rodičia milujú a starajú sa o mňa. Nikdy som nemala núdzu o chlapcov a vždy som mala veľa dobrých priateľov. Vlastne som ani nevedela, že som závislá od kokaínu. Ale keď som mala šestnásť, začala som robiť také veci, že som stratila voči sebe všetku úctu. Začala som robiť prostitúciu, aby som získala peniaze na drogy. Tiež som sprevádzala mužov v spoločnosti a zarábala som tak slušné peniaze.
V jedno popoludnie, keď som bola v škole, zistila mama, že robím prostitúciu. Našla v mojej izbe zoznam telefónnych čísel. Boli to telefónne čísla sprevádzacej služby, pre ktorú som pracovala. Zavolala tam. Hneď vedela, čo robím. Pre mojich rodičov to bola tá posledná kvapka. Nemohli už so mnou viac žiť. Dali mi na výber, buď prestanem brať drogy a pôjdem sa liečiť, alebo mám vypadnúť z domu. V podstate som sa rozhodovala medzi drogami a rodinou.
Rozhodla som sa pre kokaín. Nechala som školu, zbuchla som sa s dvoma dílermi a nasťahovala som sa k nim. Najskôr boli veľmi fajn. Kúpili mi nádherné šperky a šaty a brávali ma do dobrých reštaurácií. Dokonca mi kúpili aj auto. Ešte stále som pracovala pre tú sprevádzaciu službu, takže som mala vždy dosť peňazí. Môj postoj voči rodičom bol: "Kašlem na vás. Nepotrebujem vás."
Keďže tí chalani boli díleri, vždy som mala zadarmo drogy, aké som len chcela. Nemusela som už za kokaín platiť. Jeden z tých dílerov sa stal mojím chlapcom, hoci mal tridsaťtri rokov a ja som mala len šestnásť. Mal styky so zámorím, kupoval kokaín po kilách a varil ho na krek priamo v dome. Potom išiel von a rozniesol ho svojim zákazníkom. Myslela som si, že len černošská spodina fajčí krek, pretože mal povesť drogy geta. Ale v spoločnosti týchto dílerov som zistila, že krek je všade. Berú ho mnohí vzdelaní ľudia, žijúci v lepších štvrtiach. Môj chlapec nepredával na ulici v gete, predával belochom, ktorí mali dobrú prácu, veľa peňazí a krásne domy.
Nikdy sme sa nebáli polície. V belošských štvrtiach sú policajti slepí, pretože tu nedochádza v súvislosti s krekom k násiliu alebo vraždám tak, ako to býva v chudobnejších štvrtiach. Môj priateľ zarábal predávaním kreku tisíce dolárov týždenne, ale policajti nemali ani šajn, čo sa deje. Ako keby ani neexistovali. V lepších štvrtiach je krek neviditeľnou epidémiou.
Môjmu priateľovi neprekážalo, že užívam kokaín, ale nechcel, aby som brala krek. Hovorieval mi: "Krek ťa zničí. Nezahrávaj sa s ním, pretože je to najhoršia droga, aká existuje." Až dovtedy som s tým nemala problémy. Vždy som si myslela, že krek je to posledné na svete, čo si dám. Ale niektorí z tých mužov, ktorých som chodila sprevádzať do spoločnosti, mali radi krek. Vyspala som sa s nimi a potom si zapálili svoju fajku. Táto droga sa povaľovala všade. Tak som to raz v noci skúsila. Chcela som zistiť, aké to vlastne je. Keď na to prišiel môj priateľ veľmi sa nahneval. Strašne sme sa pohádali. Zbil ma a povedal mi, aby som to už nikdy nespravila. Ja už som ale bola závislá od kokaínu a keď som si raz zafajčila krek, bolo to, akoby som bola desaťkrát závislejšia.
Nasledujúcich šesť mesiacov som stále fajčila krek. Dávala som si dávku za dávkou a dávku za dávkou a nespávala som aj tri, štyri, päť nocí po sebe. Nechala som to dôjsť až tak ďaleko, že som sa neudržala na nohách a potom som prespala aj dva, tri dni. Keď som sa potom prebudila, prvé čo som spravila bolo, že som si strčila medzi zuby fajku.
Po piatich či šiestich mesiacoch intenzívneho užívania kreku som už ani nevyzerala ako ľudská bytosť. Veľmi som schudla a moje oči vyzerali strašne - vyhasnuté a podliate krvou. Vyzerala som ako dievča z ulice. Môj priateľ mi dával toľko kreku, koľko som len chcela, ale už nebol ku mne dobrý. Spolu s jeho priateľmi ma bil a znásilňoval. Na večierkoch boli zvlášť suroví a nechávali ma kolovať po miestnosti. Strhli zo mňa šaty a musela som súložiť s celou kopou ľudí. Mala som šestnásť rokov a znásilňovali ma tridsať-, tridsaťpäťroční muži. Ale ja som sa nepokúšala odísť. Ďalej som ostávala v tomto prostredí. Ďalej som sa nechávala biť a znásilňovať, pretože som potrebovala krek.
Často som sedela s fajkou ukrytá v skrini. Moje telo bolo dotlčené a zjazvené, ale ja som necítila žiadnu bolesť. Bála som sa tých mužov, s ktorými som žila, ale všetky moje city boli fuč. Fyzicky som bola ešte stále nažive, ale po citovej stránke som spáchala samovraždu.

Mailuj svoje pripomienky na day@drogy.sk .