Joe - Dedičnosť alkoholizmu

z kapitoly Závislosť, Drug Wars © 1992, T.Wells, W.Triplett

©  Translation, comment: 1996 Erika Píšová - Droga a Ty

Síce som o tom nevedel, ale nikdy som nemal ani najmenšiu šancu. Už od začiatku som bol stratený prípad. Moja mama aj otec boli alkoholici, obaja dedovia boli alkoholici, všetci otcovi bratia boli alkoholici, rovnako aj matkyny bratia. Hovoríme o rodine, v ktorej sa vždy veľa pilo. V päťdesiatych rokoch a začiatkom šesťdesiatych, keďy som vyrastal, nikto nič nevedel o dedičnosti návyku na alkohole. Takže, aj keby sa stalo neviem čo, piť by som začal aj tak.
Môj otec predával ojazdené autá. Predavači ojazdených áut sú vykričaní pijani, ako aj ostatní ľudia z tejto branže - lakovníci áut, mechanici a podobne. Keď som mal sedem, osem rokov, otec vždy po práci doviedol týchto ľudí k nám. Fľaša kolovala a čím boli opitejší, tým častejšie sa fľaša dostávala do rúk aj mne. Aby som bol ako veľký, popíjal som tiež. Robil som všetko preto, aby som mohol byť s nimi. Podľa môjho otca, aj podľa všetkých jeho priateľov, to bola veľká psina. Ohromne ich bavilo vidieť sedemročné dieťa celkom "pod obraz". Bolo to, podľa mňa, smutné, ale nemôžem im to zazlievať. Boli to prostý ľudia.
Žiaľ, alkoholizmus je mimoriadne zákerná choroba. Počas strednej školy a vojenčiny som mal neuveriteľnú toleranciu na alkohol a cítil som sa ohromne frajersky za to, koľko whisky som dokázal vypiť a udržať v sebe. Nikdy mi nenapadlo, že mám problém. Naopak, myslel som si, že znášam alkohol oveľa lepšie ako ktokoľvek iný vďaka tomu, že tak veľa pijem.
Keď som v roku 1970 odišiel z armády, začal som pracovať pre jednu spoločnosť v mojom rodnom meste. Pracoval som na oddelení styku s verejnosťou a k mojim povinnostiam patrilo aj popíjanie a večeranie s klientmi a partnerskými návštevami z našich pobočiek, ktoré si prišli pozrieť národnú centrálu. A to bolo moje, pretože to znamenalo veľa piť. Zopár večerov v týždni som ich vzal von. Dobre som ich zabával, opil pod obraz boží a potom som ich odviezol späť do ich hotela a uložil do postele. Len čo som sa ich zbavil, zamieril som si to rovno do nejakého baru a začal som poriadne piť.
Práve v tom čase sa začala vojna vo Vietname schyľovať ku koncu . Pre moju generáciu to boli zvláštne, nepríjemné časy. Veľa mojich kamarátov išlo do Vietnamu - mnohí sa vrátili a mnohí nie. Vždy keď zazvonil telefón, prepadla vás nepríjemná obava, báli ste sa dvihnúť slúchadlo, pretože vás napadla otázka: "Koho odbachli tento raz?"
Myslím, že toto je jeden z dôvodov, prečo bolo vtedy užívanie drog také rozšírené - také otvorené a tolerované. Bol to spôsob, ako utlmiť náš hnev a utrpenie a bolo toho dosť, na čo sme sa mohli mať zlosť.
Mojou obľúbenou drogou bol alkohol, ale bol som ako nádoba na odpadky. Bral som všetko, čo sa dalo. Vyfajčil som veľa marišky, pojedol som veľa amfetamínov, bral som LSD, životabudiče, upokojovače, huby (psilocybín), kokaín. Čokoľvek vymenujete, to som užíval. Vláčil som sa s ľuďmi, ktorí robili to isté. Mysleli sme si, že sme tlupa hipisákov hľadajúca mier, lásku a porozumenie. Drogy nás vynášali - dostávali nás na vyššiu hladinu vedomia. Rozumiete, ten blažený euforický pocit, ktorý sa dostaví, keď sa nadrogujete, sa stal pravidelnou súčasťou nášho života a my sme tomu pripisovali veľký intelektuálny význam.
Mal som asi tak dvadsaťpäť, dvadsaťšesť rokov, keď som si začal uvedomovať, že moja práca prekáža môjmu pitiu. Mať prácu znamená musieť ráno vstávať a usilovať sa byť väčšinu dňa triezvy. To nebolo nič pre mňa. Tak som spravil tú najlogickejšiu vec - prestal som pracovať a začal som poberať podporu v nezamestnanosti. Takto som mohol spať až do obeda, potĺkať sa s mojimi priateľmi, piť a drogovať a potom celú noc preflámovať. Pracovať nám ani nenapadlo.


Mailuj svoje pripomienky na day@drogy.sk .