Nap - Som narkoman

Poznal som všetky triky a fígle a veľa som kradol. Kradol som tak dobre, že som bežne míňal na drogy sto až stopäťdesiat dolárov denne. Ale často ma aj zašili. Hoci nikdy nie nadlho. Vždy som sa obhájil - poznáte to, stále som sľuboval, že už to viac nespravím a tak som dostal miernejší trest. Ale nedá sa to donekonečna. Nakoniec si jeden sudca povedal, že už stačilo a strčil ma do väzenia na štyri roky.
V base som dostal poriadne skazenú výchovu. Veľa som sa naučil od starších chalanov o hazardnom hráčstve, o hre s kockami, o švindľovaní a o pasáctve. Naučili ma dokonca, čo hovoriť prostitútkam a kedy im to hovoriť - všetky pravidlá pasáctva. Ale tiež som čítal klasiku a podobné somariny, pretože som mal celu až na konci chodby. Kým sa dostali knižky ku mne, všetky tie správne knižky a kovbojky už boli fuč. Ja som mohol čítať akurát Bartlettove citáty, Psychopatológiu, Platónovú republiku a podobné voloviny. Keď je človek sám v cele, číta aj voloviny. A napokon nad nimi aj premýšľa.
Keď som vyšiel z basy, pripadal som si hladký ako úhor. Chcel som celkom zmeniť svoj život. Chcel som prestať s drogami. Ale potom som stretol tú suku - ráznu, úspešnú a asertívnu ženskú - okamžite ma zviedla. Bola to prvotriedna zlodejka, kradla značkové šatstvo a potom ho predávala za veľké peniaze. Kradla aj pre mňa - obleky značky Walter Morton, Hickey Freeman, hodvábne trenírky a podobné handry.
Ona zarábala ťažké peniaze a ja som sa zamestnal ako kuchár. Chcel som sa stať slušným človekom. Chcel som byť ako ostatní ľudia a myslel som si, že táto práca mi v tom pomôže. Ale tá suka mi povedala: "Do šľaka, tú trošku peňazí, ktorú zarábaš takou otročinou, ti môžem platiť aj ja len za to, že budeš stále pri mne!" Tak som dal výpoveď. Dávala mi všetky drogy sveta a ja som bol zase v tom.
Poflakoval som sa s ňou, až kým som nepredal jednému chlapíkovi, ktorého som poznal už dlho, nejaké drogy. Udal ma. Prišli policajti a vykopli mi dvere. Skôr než sa im to podarilo, musel som spláchnuť do záchodu uncu (asi 28 gramov) heroínu a pol unce koksu. Policajti vtrhli dnu, všetko prezerali a ja som povedal tak nahlas, ako som len mohol: "Všetko čo tu je, je moje!" Povedal som to preto, lebo jeden z nás musel zostať volný. Keby nás zatkli oboch, nebolo by sa tak stalo. Potreboval som, aby zostala vonku a zarábala peniaze. Jeden policajt prehľadával izbu, keď sa priblížil k poličke nad posteľou a chcel ju skontrolovať, moja priateľka schmatla fľaštičku na lieky plnú fetu.
Policajt povedal: "Možno je tu všetko tvoje, ale tvoja stará drží v rukách drogy. Zavrieme ju za prechovávanie!" Tá zlodejská suka sa bála, že príde o svoje poondiate drogy, ale ani trochu ju netrápilo, že ja som musel všetky svoje spláchnuť do záchodu.
Nakoniec som bol obžalovaný za "sedemdesiatdvojku". Prechovávanie, distribúcia, spiknutie, držba nebezpečnej zbrane, a podobné hovadiny. Nosieval som pri sebe veľký starý nôž a deň predtým ako som sa mal dostaviť pred súd, som nafingoval pokus o samovraždu a skončil som v nemocnici. Prišiel za mnou akýsi okresný štátny zástupca. Povedal som mu, že som sa pokúsil zabiť, pretože som narkoman a nemôžem prestať kradnúť. A že jediná možnosť ako s tým prestať je vziať si život. Rozumiete, nabaláchal som mu o sebe slzavý príbeh. Povedal mi, že keby som súhlasil s hospitalizáciou v psychiatrickej nemocnici Saint Elizabeth, tak mi súd odpustí trest za prechovávanie. Pomyslel som si: "Fajn, keď mi odpustia prechovávanie, možnože mi odpustia aj ten zvyšok." Povedal som oukej a nakoniec ma zbavili celej obžaloby a prehlásili ma za nevinného z dôvodu duševnej choroby.
Poslali ma do Saint Elizabeth a podrobili ma celkovej liečbe. Na počudovanie to zabralo - aspoň načas som to vydržal bez drog. Zoznámil som sa tam s jednou sestričkou, beloškou, a keď som vyšiel von, oženil som sa s ňou. Sekal som dobrotu, snažil som sa uskutočniť svoj "americký sen". Pracoval som, a tak - ale stále som nebol celkom vo vlastnej koži. Neviem prečo, ale nebol som. Čoskoro som sa znovu pošmykol a prešiel som opäť tým známym vývojom - alkohol, marihuana, heroín. Opäť som sa prepadol medzi fetošov.
Avšak tentoraz som bol stopercentne presvedčený o tom, že to nebola moja chyba. Podľa mňa to bola chyba systému. A pretože som bol ženatý s beloškou, bol to pre mňa dôvod navyše zvaliť to na systém. "No dobre, vy bastardi," hovoril som, "toto je podľa vás najhodnotnejší majetok? Tak ja som si jednu vzal a je teraz moja. Tak choďte do šľaka. Som posadnutý drogami, vy pankcharti, pretože ma stále zatvárate! Ak má takto váš systém fungovať, tak potom ja budem na vás taký hnusný, odporný a surový, aký ste, vy bastardi, vy na mňa!"
Opäť bol zo mňa darebák. Ak ste mali niečo pekné, vzal som si to - jednoduché, že? Už som sa nesnažil byť ako druhí ľudia. Snažil som sa byť takým hnusným pankhartom, akým som len mohol. Morálka, etika, a podobné somariny som pustil dolu vodou. Musel som, pretože ak by som prevzal zodpovednosť za všetky tie svinstvá, ktoré som stváral, človeče, nevydržal by som to. Človek musí uveriť, že všetky aj tie najhoršie svinstvá, sú ospravedlniteľné. Musí uveriť, že má pravdu.
Môj postoj bol taký, že na vine sú všetci, len ja nie. Hovoril som si: "To je ono, starec. Som zasraný narkoman a už sa to nikdy nezmení."

Mailuj svoje pripomienky na day@drogy.sk .