Dr. Paul Oriafo - Víkendový nával

Víkendy sú neuveriteľné. Chodby sú plné pacientov. Začne to v piatok a neprestane to do pondelka. Je celkom bežné, že máme tri, štyri, alebo päť strelných rán v rozpätí jednej až dvoch hodín. Dohrnú sa všetci naraz. Potom, ako vrchol všetkého, dovezú policajti ešte predávkovaných a ľudí, ktorí majú psychózu z PCP.
Policajti sú súčasťou celej tejto zmesy. Sú na chodbách a usilujú sa držať pacientov na uzde a detektívi v civile vypočúvajú obete. Niektorí chlapíci tam umierajú a policajti chcú vedieť, kto ich zastrelil. Takže v takomto neuveriteľne chaotickom prostredí sa snažíme robiť medicínu.
Spomínam si na jeden víkend, nebolo to tak dávno, keď som mal sedem ťažkých prípadov medzi polnocou a druhou hodinou ráno. Priviezli nám chlapíka, ktorého strelili do ľavého spánku. Guľka ostala trčať za pravým okom a očná guľa mu celá visela von. Hneď potom priviezli ďalšieho chlapa, ktorému prestrelili vodorovne hrudník guľkou kalibru štyridsaťpäť milimetrov. Na röntgenovej snímke som videl guľku aj trasu, po ktorej išla. Guľka mu prešla z jednej strany hrudného koša na druhú a zostal od pása dolu ochrnutý.
Začali sme robiť toho chlapa, čo ho strelili do sluchy. Topil sa vo vlastnej krvi a nemohol dýchať. Anesteziologička ho nemohla intubovať cez nos, pretože guľka mu polámala všetky kosti v nosnej dutine a nemohla ho intubovať ani cez ústa, pretože tak výdatne krvácal, že v ústnej dutine nebolo nič vidieť. Museli sme spraviť tracheotómiu a narezať mu hrdlo, aby mohol dýchať.
Kým sme toto robili, ten chlapík s prestreleným hrudníkom začal strašne krvácať. Umieral na vykrvácanie. Začal sa nás vypytovať: "Zomieram?" Povedali sme mu, že robíme všetko, čo môžeme a že aj ďalej budeme robiť všetko, čo môžeme. Bol si plne vedomý toho, čo sa deje. Potom sa ma spýtal: "Pán doktor, budem ešte niekedy chodiť?" Povedali sme mu, že asi nie. Ešte raz sa spýtal: "Zomieram?" Viackrát sa nás to spýtal. Potom sa mu začal krátiť dych a to sme už vedeli, že sa z toho asi nedostane.
Otvoril som jeho hrudník v snahe zachrániť ho. Všade mal diery. Veľkú dieru mal v srdci, v aorte a v srdcovej žile. Stačilo naňho pozrieť a vedel som, že je to beznádejný prípad. Mal dvadsaťjeden rokov a zomrel tridsiatich minút po tom, ako ho k nám doviezli.
Zatiaľ čo sme sa venovali týmto dvom prípadom, doviezli nám ďalšie tri strelné poranenia a niekoľko predávkovaných. Jeden chlapec, mal sedemnásť rokov, bol postrelený tesne nad pupkom. Stratil veľké množstvo krvi a pritom prišiel po vlastných. Bol s ním jeho strýko - tiež postrelený. Na dôvažok nám doviezli ešte veľkého tučného chlapa, ktorý bol strelený do zadku.
To sme už mali sedem pacientov s ťažkými zraneniami. Potom nám telefonovali, že máme na ceste ešte ďalších troch. Všade sa ponevierali ochrancovia zákona a pokúšali sa získať informácie od obetí. Stál som uprostred toho chaosu, zavalený ťažkými prípadmi - všetci postrelení alebo predávkovaní. Nevychádzal som z údivu: "Čo sa to tu deje? Prežívame práve totálny kolaps zákonov a poriadku?"

Mailuj svoje pripomienky na day@drogy.sk .