JOE - Terapia recidívy

Recidíva vôbec nie je zriedkavý jav. Pre niektorých ľudí je to chýbajúci článok medzi vyliečením a závislosťou. Bol som narkoman a alkoholik väčšiu časť svojich dvadsiatich, dvadsiatichpiatich rokov života. Bol som tak chronický feťák, že som strávil niekoľko rokov na ulici ako bezdomovec. Nakoniec som v roku 1977 sám vyhľadal odbornú pomoc a absolvoval som liečebný program. Po prepustení z nemocnice som pokračoval na stretnutiach AA (Anonymný Alkoholici - pozn. prekl.) a abstinoval som jedenásť rokov. Počas tejto doby som sa vrátil na školu, získal som akademický titul a presadil som sa v rámci svojej profesie, strojárstva. Úplne som sa pretransformoval z pouličného opilca na pracujúceho profesionála, ktorý vzbudzuje úctu seberovných. Ako som celý čas pracoval a venoval sa niekoľkým ďalším aktivitám, zistil som, že sa moja účasť na stretnutiach AA začala po niekoľkých rokoch pozvoľna vytrácať. Hovoril som si, že nemám čas, čo je totálne hlúpa výhovorka. Ale dôležitá vec bola, že som abstinoval. Dokonca aj keď som skončil s chodením na stretnutia AA, stále som nepil.
V marci 1988 som zašiel do môjho rodného mesta - je to malé mestečko asi deväťdesiat míľ od miesta, kde teraz žijem - na krátku návštevu. S jedeným priateľom sme si zašli do kina. Môj priateľ maľoval nejaké veci, pre jedného chlapíka ktorý vlastnil bar. Po predstavení sa v tom bare chcel zastaviť po honorár. Povedal som, „Dobre. Žiadny problém.“ Išli sme teda dovnútra, sadli sme si k baru a kým sme čakali na majiteľa, môj priateľ si objednal pivo.
A bolo to. Akonáhle povedal, „Dám si pivo,“ môj reflex bol jednoznačný, „Aj ja si dám jedno.“ Ja tu vydržím jedenásť rokov bez požitia jedinej kvapky alkoholu a z ničoho nič si objednávam pivo. Môj priateľ si ma premeral, ako keby som nebol normálny. On a ja sme spolu vyrastali a vedel ako sa veci majú. Barman pred nás postavil pivá a môj priateľ ma schmatol za zápästie a spýtal sa, „Ideš to piť?“
Povedal som, „Áno, idem to piť.“
Bol nedôverčivý. „Prečo?“
„Pretože chcem.“
Môj priateľ mal dosť rozumu na to, aby sa so mnou o tom prel. Vedel, že by som ho bol zrazil z jeho posratej stoličky. Tak sme pili pivo a objednávali si ďalšie. A potom ešte ďalšie. Celý čas som tam sedel a pil. Mal som pocit, ako keby som bol dve úplne rozdielne osobnosti. Bol som chlapík, čo na barovej stoličke pije pivo, a bol som aj iný chlapík pozorujúci sám seba s nedôverou. Vo vnútri svojej hlavy som viedol schizofrenickú konverzáciu: „Čo to do prdele robíš?“ „Do toho ťa nič nie je. Nestaraj sa. Viem, čo robím.“ „Si alkoholik Nezahrávaj sa s tým svinstvom.“ „Drž hubu. Viem, čo robím. Mám to pod kontrolou. Chcem ďalšie pivo.“ „Nie, nemôžeš si dať ďalšie pivo!“ „Choď do prdele. Dám si ďalšie pivo.“ Viete, takýto rozhovor sa mi odohrával v hlave.
Môj priateľ a ja sme tam sedeli a vypili každý šesť pív. Potom sme skončili. Neopil som sa a po šiestom som už viac ani nechcel. Šiel som sa domov vyspať. Čo bolo veľmi zvláštne. Predtým som pil do nemoty. Nemohol som prestať. Vec, ktorá ma v tú noc zarazila bola, že pre mňa nebol žiadny problém prestať. Ísť domov spať sa mi zdala tá najprirodzenejšia vec na svete. Bolo to, ako keby som bol “normálny“ človek. Vstať nasledujúce ráno nebol žiadny problém. Nespal som do poludnia a ani som nemal kocovinu.
Po víkende som sa opäť vrátil domov do zabehaného kolobehu. Nasledujúce tri mesiace som nevypil ani kvapku. Potom som sa zase raz ocitol vo svojom rodnom meste. Opäť som sa skontaktoval so svojím priateľom a šli sme von sotiť zopár pív. Vyrazíme si, dáme si šesť, sedem pív a bude. Samočinne sa zmenilo moje myslenie a hovoril som si, „Hej, už nemáš problém. Vieš to svinstvo zvládnuť.“
Tento krát som sa na ceste späť zastavil v obchode, kúpil som si jedno šesťkusové balenie Budweisera. Vzal som ho domov a vypil všetkých šesť pív. Čoskoro som to začal robiť pravidelne. Kupoval som si jedno balenie cestou z práce domov a vypil som svoje pivo večer pred televízorom. Veci sa začínali vracať do starých koľají, zatiaľ čo ja som si hovoril, „Hej, máš to pod kontrolou. Si teraz iný človek. Máš dobré zamestnanie, pekný dom, nový voz. Tieto záruky všetko zmenili. Nedovolíš, aby to svinstvo opäť získalo nad tebou prevahu“.
Nuž, môj obľúbený nápoj nebolo pivo, bol to Jack Daniel´s. Jeden piatkový večer miesto zastavenia sa v potravinách pre balenie piva, som sa zastavil v obchode s alkoholom a kúpil som si fľašu Jack Daniel´sa. Stiahol som ju cez víkend a opäť sa niečo zmenilo. Namiesto pitia piva som začal každú noc piť whisky. Začal som mávať ráno kocovinu, ale stále som zvládal chodiť do práce bez vážnych problémov.
Čoskoro som si prestal kupovať fľaše a začal som kupovať polgalónové balenia Jacka Daniel´sa, pretože som behal do obchodu príliš často. Keď som išiel s priateľmi na večeru, dal som si štyri, päť drinkov pred večerou, niekoľko pri jedle a ešte zopár whisky po večeri. Potom som šiel domov a dal si ešte niekoľko drinkov pred spaním. A stále som si nahováral nejaké bludy. Zachádzal som riadne za hranicu spoločenského pitia, ale stále som si hovoril, „Hej, čo je to niekoľko drinkov s priateľmi? Nie je to vôbec veľa. Mám to pod kontrolou. V žiadnom prípade nedovolím, aby som kvoli pitiu stratil sám nad sebou kontrolu. Teraz som iný človek.“
Zaujímavé bolo, že som to vedel. Prešiel som terapiou, bol som na tisíckach stretnutí AA. Vedel som, že som alkoholik. Vedel som, aké to bolo žiť na ulici ako opilec, ktorý si nedokáže udržať prácu. Opäť som zase raz prežíval všetky klasické symptómy. V práci som bol podáždený. Ráno som mával kocovinu. Mal som okná. Kvalita mojej práce ohrozovala moje zamestnanie. Nevychádzal som dobre s ľuďmi. Napriek tomu všetkému som sa rozhodol veriť hlasu svôjho sebaklamu. Zatiaľ čo fľaše končili v odpadkoch za domom, ja som bol ochotný uveriť vlastnému zapieraniu. Stále som si hovoril, že nemám problém, že som teraz lepší človek.
Tak to išlo asi desať, dvanásť týždňov a počas tohto času som sa vídal so svojou priateľkou. Jednu noc sme sa pohádali a to ma naštartovalo. Okamžite, ako som zavesil telefón, začal som strašne piť. Tú noc som stiahol fľašu whisky a šesť pív. Nasledujúce ráno som vstal a pustil som sa do polgalóna. Než som si to vôbec uvedomil, celý polgalón bol preč. Tak som otvoril fľašu kanadskej whisky, ktorú som dostal ako darček a bol som zase v tom. Rozprávam o nebezpečnom náruživom pití bez prestávky. Určite viem, že si mnohé veci nepamätám, ale po dvadsiatichštyroch hodinách som si uvedomil, že som zase skĺzol do starých koľají, keď som si ľahol a spal zopár hodín a potom som sa zobudil s neuveriteľnou bolesťou, pretože som sa dostával do absťáku. Dal som si teda niekoľko drinkov a potom som si ľahol späť a pokúšal sa zaspať. Potom som musel znova skočiť pre ďalší chľast. Premýšľal som, „Musíš prestať. Nemôžeš v tom pokračovať. Ale ak prestanem, hrozí mi delírium tremens. Mám na výber?“ Mal som pred tým delíriá a nechcel som už z toho zažiť ani najmenší kúsok. Tak som rozmýšľal, „Dobre, budem piť pivo a postupne s tým skončím.“ Samozrejme, že to nefungovalo.
Takto to šlo celých päť dní. Šialené chľastanie bez prestávky, po ktorom nasledovalo pár hodín spánku, a znova bezuzdné pitie. Bolo to päť dní absolútneho pekla. A skončil som presne tam, kam som patril - v nemocnici. Umiestnili ma do terapeutického centra pre závislosti ako naliehavý prípad. Mal som prejsť liečebnou detoxifikáciou a potom začať terapiu znova úplne od začiatku. To bolo strašné. Cítil som sa tak posrato vinný, pretože som si bol všetkého vedomý. Po jedenástich rokoch abstinencie som dovolil, aby sa to stalo znova. Je trápne mysieť na to a rovnako trápne si to priznať. Ja, ktorý som vedel viac ako ktokoľvek iný, som pripustil, aby fľaša získala nado mnou prevahu a nedbal som sa takmer upiť k smrti.
Našťastie, nemocnica mala prvotriedny terapeutický program a bol som schopný dostať sa opäť do primeraného stavu dosť rýchlo. Som už asi šesť mesiacov vonku z nemocnice a môžem vás uistiť, že nemienim viac vynechávať stretnutia AA. Tie stretnutia sú tým správnym liekom na liečenie mojej choroby. Hoci bola moja recidíva veľmi bolestivá a nikdy by som ju nikomu neodporúčal, mám pocit, že v dôsledku toho, že som ňou prešiel, som sa veľa naučil. Prejsť liečbou druhý krát bolo pre mňa ako učiť sa znova od začiatku chodiť. Teraz, keď som opäť vo víre udalostí a po počiatočnom šoku, mám pocit, že jednou vecou na svete som si istý a to, že už nikdy nebudem schopný sám seba klamať. Nikdy si nebudem schopný povedať, „Hej, zmenil si sa. Si teraz silný chlapík. Máš záruky. Vieš zvládnuť pitie.“
Pravda je, že neviem. Bohužiaľ, toto sú lekcie z tvrdej školy, ktorou musia mnohí z nás prejsť, aby pochopili. Narkomani a alkoholici sú tí najnepoddajnejší a najtvrdohlavejší ľuďia na svete. Neveríme tomu, čo nám povedia, ale len tomu, čo sami zažijeme. V tomto zmysle, čo ako bolestivá môže byť recidíva, v konečnom dôsledku môže mať terapeutický účinok.

Mailuj svoje pripomienky na day@drogy.sk .