Eva Máme doma narkomana

Eva - Máme doma narkomana

Ako JA vidím narkomana

Máme doma narkomana. Žiadna sláva mať doma človeka, ktorý je schopný kedykoľvek urobiť čokoľvek. Ale najskôr po poriadku. Máme doma otca, mamku, mňa – sestru a dcéru, malého maznáčika v plienkach a nášho veľkého maznáčika bez plienok – môjho brata – narkomana. Potom ešte máme babku, ktorá je u nás keď jej je ako tak dobre, tzn. keď je schopná žiť mimo nemocnice.
Teraz trochu z histórie: Naša mamka sa druhýkrát vydala, lebo náš otec bol alkoholik. Svojho staršieho brata som vtedy zbožňovala, lebo keď otec prišiel domov opitý chcel nás vždy pred ním brániť, lebo my sme vraj slabé ženy ( brat mal vtedy 10 rokov a ja 8!). Potom sme si konečne oddýchli keď sa nám ho – teda nášho otca, podarilo vysťahovať.
Takže mali sme to za sebou a tešili sa, že nám nikto nebehá po byte s kuchynským nožom.
Teraz už mama má druhého muža, s ktorým sa celkom dobre znášame. Takže, normálna rodinka. Ale ako sa dostal do tejto idylky môj starší brat – narkoman? Tak, že sme si to jednoducho nevšimli, keď chodil neskoro z diskoték a potom spal skoro celý deň. Ja som sa k nemu nemohla ani priblížiť a mamka vzdychala, že to tá puberta.
Potom to prasklo, pretože mamka mu zbadala na rukách vpichy. On jej slúbil, že už to nikdy neurobí a že to bolo len druhý alebo tretí krát (teraz už vieme, že to bolo aspoň 20 alebo 30-krát). Cha.
Lenže ako to milý braček, že s tebou nepohne to, že naša mamka, ktorú si chcel voľakedy ochraňovať pred otcom, teraz trpí rovnako ako v tie odporné roky keď sme žili s opilcom? Ako to, môj milý brat, že jej sľubuješ rovnako ako náš otec, že prestaneš a o 5 minút už ju znovu klameš? Aha, ty si chorý, to je choroba čím ty trpíš, prepáč, zabudla som. Prepáč zabudla som, že ty trpíš chorobou a nie naša babka, z ktorej rakovina urobila len malého tenkého pavúka s veľkým bruchom, kde sa jej tá odporná chobotnica rozrastá.
Zabudla som, že ty si chorý a je ti hrozne, keď od nej pýtaš peniaze z jej dôchodku. Zabudla som, že teba musí strašne deprimovať pohľad na babku, ktorá sa nám pomaly stráca pred očami a ktovie ako dloho tu s nami ešte bude. Chudáčik môj, chápem aké je to ťažké prestať s drogami v takejto situácii.
To je fakt hrozná choroba braček, ktorou trpíš, keď ťa toto všetko necháva len tak. Tá choroba by sa však možno mohla volať aj egoizmus a zbabelosť.
Čo povieš, mám aj ja vymeniť všetku bolesť, ktorú teraz prežívam za nejaký prášok? Všetok hnus, beznádej a bezmocnosť, ktoré niekedy cítim keď ťa vidím? A možno by mohla aj naša mamka a všetci ostatní, veď každý deň nás niečo trápi, čo na to povieš?
Toto vlastne píšem všetkým do toho časopisu, kde sa každý sťažuje ako mu je teraz s drogou zle. Ja chcem len povedať ako nám je zle s vami, takže neviem či budem mať úspech. Ale aspoň som si ja, egoista, uľavila.
Vaša ”sestra narkomana”

P.S: Ešte niečo, spýtala som sa mamky, že čo bude s babkou ak náhodou dostane tie hnusné, neznesiteľné bolesti pred smrťou. Mamka mi povedala, že jej v nemocnici asi dajú niečo na utlmenie bolestí, vraj morfium.

Poznámky:
Tak to je typická ukážka (mnohým) známeho trvdenia, že závislosť je problémom (a chorobou) nielen samotného závislého, ale aj jeho rodiny. Eve to už musí dobre liezť na nervy, že sa všetko doma krúti okolo bračeka narkomana a sama priznáva, že k tomu možno tiež nemá ďaleko. Jej brat je zas asi príkladom dietka, ktorému sa zväčša všetko prepečie a ktorého nenaučili, aby niesol zodpovednosť za svoje činy. A to aj napriek jeho nie ľahkému detstvu s otcom opilcom...JK, Droga a Ty

Eva, je to výborné, že si tak presne sformulovala svoje myšlienky a urobila niečo i pre druhých i keď máš možno pocit, že pre Teba nikto nič zadarmo neurobí. Takže vôbec nie si egoista! A že si uvedomuješ, že ide o ťažkú chorobu Tvojho brata, na ktorej začiatku bola možno ozaj len zbabelosť a egoizmus. Ver však, že teraz už bratovi ozaj nie je ľahké prestať a že potrebuje pomoc. Nielen lekárov, ale aj Tvoju. Neznamená to, samozrejme, že sa mu ďalej má všetko tolerovať. JK, Droga a Ty