Štefan - príbehy z "tábora narkomanov"

© 1996, Droga a Ty, zaslané poštou

Ako abstinujúci alkoholik som sa zúčastnil rodinnej terapie v prírode. Bol to tzv. "tábor narkomanov". Príbehov som si vypočul viac než dosť a rozhodol som sa, že sa s Vami o svoje pocity podelím.
Bolo hrozné počúvať dievčatá vo veku 14-15 rokov, ktoré hovorili o tom ako sa predávali kvôli peniazom, ktoré potrebovali na drogu. Ťažko sa to počúvalo najmä ich rodičom, lebo mnohí z nich si ešte niekoľko dní predtým mysleli, že i ch sa to netýka. Narkomani totiž vedia veľmi majstrovsky klamať a zatajovať. Po určitú hranicu dokonca i svoju závislosť, po hranicu, keď už v mnohých prípadoch niet návratu (viem, čo hovorím). Stalo sa, že matka, ktorá chcela povedať aká v skutočnosti bola jej dcéra, začala asi takto: "...bola tichá, utiahnutá, nechodila medzi ľudí, dokonca na diskotéke bola asi 2x v živote." Ona bola o tom presvedčená, nebol to typ človeka, ktorý tára "do vetra". Jej dcéra ju ale prerušila a pokračovala: "... v skutočnosti som bola na každej diskotéke v okolí a vyspala som sa s každým chlapom, ktorý mal trochu hrubšiu peňaženku".

Nechcem hodnotiť, lebo každý má svoj "rebríček hodnôt, aj keď...". Nechcem obviňovať, lebo je to zbytočná strata energie. Vôbec nechcem, aby malo slovo obviňovanie niečo spoločné s týmito príbehmi, aj keď: Raz sa pýtali otca jedného narkomana (18 r.), či vie povedať, kedy za posledných päť rokov niečo svojmu synovi odmietol. Nevedel odpovedať. Bol som svedkom toho, ako iný otec prvýkrát v živote objal svojho syna. Bolo to veľmi dojímavé, hlavne keď sme si uvedomili, že ten syn má 20 rokov.

Iní rodičia, ktorí boli na terapii so svojim synom, prišli s presvedčením, že ich syn je iba "čiastočný narkoman". Keď si však vypočuli príbehy iných narkomanov a ich poznatky o tomto probléme naberali väčšie rozmery, dospeli k úplne inému názoru (možno až teraz sa stali zrelými na to, aby mohli pomáhať). Myslím si, že každá prehra spočíva aj v tom, že nevieme, s čím vlastne bojujeme. Keď matka tohto narkomana počula výpoveď o tom, že niektorí si drogu pestujú vo vlastnom byte, s obrovským úžasom vykríkla: "Pane Bože, veď ja som mu to ešte aj polievala, lebo on mi povedal, že kúpil veľmi vzácnu čínsku ružu."

Nevedomosť + záludnosť = prehra. Našťastie je možné zúčastniť sa "druhého kola", kde nevedomosť nahradí vedomosť a celé je to potom o niečo ľahšie.
Počul som aj o tých, ktorí sa nechcú zúčastniť "prvého kola". Ďalší otec, ktorý tam prišiel na návštevu svojho syna - on má vlastne dvoch synov a tom druhom (nie závislom) povedal, že zostal uzavretý, nikam nechodí, s nikým nehovorí, neprijíma návštevy. Keď sa ho otec pýtal, prečo je taký, povedal že kvôli tomu, aby nemusel fetovať, lebo on nepozná nikoho zo svojho okolia, kto by nebral fet.
Keď som to počul ja, tak prvé, čo ma napadlo bolo "Sarajevo" - zákaz vychádzania, lebo v uliciach je smrť. Teraz neviem, možno aj výnimočný stav, lebo aj my tú vojnu prehrávame.

Veľa sa hovorilo o prevencii. (Keď bola blokáda pri Stalingrade neúnosná, začalo sa hovoriť o kaťušiach - pomohlo. Pomohlo preto, lebo potom sa prestalo hovoriť a začal sa boj)
Čo je prevencia? napr.:
keby deti poznali všetky nebezpečenstvá drogy
keby rodičia vedeli rozoznať kokaín od čínskej ruže
keby sme my všetci poznali pravé hodnoty života...

To o kaťušiach nebol pokus o vtip, je v tom znázornená sila vzopretia sa, odhodlanie urobiť niečo pre seba, ale aj pre budúce generácie. Ale teraz prehrávame, začnime už konečne včera bojovať.

Nie som spisovateľ a o tomto sa mi píše zvlášť ťažko, teda to radšej nechám.