| Cesty v nás Predtým, teraz a potom Uteč preč.... O ružiach Vaše postrehy na tému Šport a drogy Malý futbalový príbeh Včerajšky Čo mi dáva a dal výlet Hurá, Lucia každé ráno cvičí... Šťastie Môj pohľad na vec Bývala... |
Centrum pre liečbu drogových závislostí Hraničná 2, P.O.Box 51, 821 05 Bratislava tel.: 07/5341 74 64, (5341 91 48) fax.: 07/5341 91 48, (5341 74 75) e-mail: idz@drogy.sk |
Cesty v nás
Na cestách túlavých psov nerastie tráva
nájdeš tam len ostré kamene, črepy a prach
tu iba slzy sú vlahou, čo zabudnúť dáva
vyschnutým perám za chvíle,
keď ich umlčal strach
Kríže bez mena,
tak končievajú púte
Kríže bez mena,
zabudnuté
Po týchto cestách len bosí nohy smú kráčať
len čisté ruky smú vyberať bodliaky z rán
s každučkým krokom viac nevieš -
či získaš, či stratíš
psie stopy povedú človeka, no ísť musí sám
Kto touto cestou šiel
a nezlomil ho vietor
a neodrazil mráz
Na konci bez slova
odovzdá nemou vetou,
kde je všetko a nič
Tie cesty sú v nás
? Nela
Predtým, teraz a potom
Naivne si myslím, že môj život je v poriadku. Ráno vstanem, ako tak cez deň fungujem, deň končí. Som spokojná, nespokojná ?.
A príde ďalší deň a ďalší... A zrazu zisťujem, že tie dni mi pretekajú pomedzi prsty ako voda. A nič sa nevráti.
Seba ľútosť, nespokojnosť so svojim životom.
Veď som vždy chcela predsa viac.
Veľmi dávno som sporiadala svoje sny, ako by mal vyzerať môj život. Čo z toho sa mi splnilo ?.
Prečo som nerobila všetko pre naplnenie mojich snov, alebo aspoň svoje sny neprispôsobila možnostiam a môjmu svetu ?.
Ľahostajnosť, lenivosť, neschopnosť ? Nie! Alkohol !!!
Ten zmenil moje sny, moje túžby, môj život. Zrazu som už nemala žiadne sny, žiadne túžby. Okrem chuti, ta nemizla. Prečo som si myslela, že ma nikto nechápe, že všetko zvládnem sama, alebo mi naopak nikto nechce pomôcť. Veď som predsa prisilná. Figu borovú...
” Keď sa Ti nedarí a nevieš prečo, je to preto, že nevieš to prečo”
Ale prečo by som sa mala stále skrývať, klamať, ospravedlňovať sa, vymýšľať si, hanbiť sa.
Preto som tu. Až tu som si uvedomila a priznala, že sem naozaj patrím, a mam sa rada za to, že som dokázala zavrieť doma za sebou dvere a prísť sem. Teším sa z každého dňa, ktorý mi dáva silu a odvahu pozerať sa pravde do očí. Je mi príjemne na duši, pretože viem, že raz príde deň a ja zavriem za sebou dvere tu. Takisto viem, že tým nič nekončí, práve naopak, začína. Ale teším sa na každý deň tam vonku, na slnko, na dážď, na priateľov, na lásku, jednoducho na život, v ktorom ma nebude nič ovládať.
Budem šťastná a slobodná.
? Jana z Jaskového radu
Uteč preč...
Tvoja duša je prázdny hrob,
tak doň vlož svoje telo,
droga Ťa volá tak choď,
oddaj sa jej smelo
Nikto ti pomocnú ruku nepodá
to sa už na nich podobá,
že bude mať z toho v duši niekto smútok,
tak Ti na hrob položí kvietok.
A keď nemal ho kto zaliať,
začali na kameň mrtve kvety padať,
tak sa zobuď do tohto sveta,
veď už niesi dieťa
Uvedom si v sebe, že nejdeš
v tom správnom smere,
a tak rýchlo hneď choď
z tohto sveta preč.
O ružiach
Mám rada svoje smutné očká,
pozorujem svoje pery, keď sa mi
mihne na nich šibalský úsmev.
Moje gestá, držanie tela - v mysli sa mi
smiech rozvoní, málokedy plač zatieni.
Som veľké dieťa, čo sa hralo na
hru dospelých, pritom nedospelo a záhravalo sa.
Aj zvedavá som ako malé dievča, všetko čo chcem vedieť, poznať všetky príčiny...
Mám strach zo svojej závislosti,
skrývam si ju v betonovej záhrade.
V záhrade svojej nechcem buriny.
Pestujem si v nej malú hrdú ružu,
čo skrotila si ma, nevidiac veľký sklenný poklop,
v ktorom ju držím , aby vydržala mi do čias,
kým podelím sa o ňu s kráľovnou svojou,
čo jediná je ruží vône hodná z nás.
? Lucia
Vaše postrehy na tému Šport a drogy
Ako 10 ročný som bol vybraný hrať futbal ako mladší žiak za Petržalku.
Mal som z toho veľkú radosť, začal som chodiť na tréningy, ktoré ma spočiatku bavili. Cez víkendy sme hrávali zápasy, čo ma napĺňalo.
Po čase ma tréningy prestali baviť, vďaka svojej jedno tvárnosti a pri futbale ma držali, už len víkendové zápasy.
V 13 rokoch som prestal hrať futbal úplne a začal som fajčiť cigarety.
Odvety som hrával len futbal v škole a párkrát v telocvični.
Momentálne pociťujem chuť hrať futbal znovu a budem sa snažiť, aby som ho hral znovu. Od 13 do 17 rokov som sa trikrát pokúšal pravidelne chodiť do posilovne. Prvýkrát som vydržal tri dni, druhýkrát týždeň a tretíkrát dva týždne. V súčasnosti som na liečení a pokúšam sa o cvičenie štvrtýkrát. Chodím posilovať šiesty týždeň a môj pohľad na posilovanie sa úplne zmenil. Vytvoril som si k cvičeniu v posilovni vzťah, ktorý mi tam predtým vždy chýbal. Posilovanie ma začalo napĺňať dobrými pocitmi po cvičení a chuťou pred cvičením.
Verím tomu, že pri posilovaní ostanem aj po skončení liečby.
? Jozef
Malý futbalový príbeh
Ako malý chlapec, som vždy chcel hrávať futbal. Mal som svoje predstavy a sny, v ktorých som sa stožňoval zo svojim idolom. No jedného dňa ma otec aj na futbal prihlásil. Dostal som sa medzi ľudí, ktorí žili a dýchali futbalom. Ja sám, som to zo začiatku nevnímal, dokonca som mal aj strach, avšak po niekoľkých tréningoch som sa dostal na môj prvý zápas, ktorý bol nezabudnuteľný. Hrať na velkom, trávnatom ihrisku, s ozajstným rozhodcom, to bol jeden s tých mojich snov, ktorý sa mi zrazu splnil a ja som v tom momente zabudol, čo je to strach. Bol to pre mňa neopakovateľný zážitok, ktorý mám už navždy. Takto sa začala moja cesta futbalom. Prišli ďalšie zápasy, prvé góly a neskôr aj nový team. Prestupom do nového mužstva, sa pre mňa otvorila nová brána môjho zlepšovania a možnosti. Začínalo sa mi dariť a patril som do hlavnej zostavy, kde nebolo ľahké sa prebojovať.Čas utekal a ja som futbalu úplne prepadol, nič pre mňa nebolo dôležitejšie ako hrať futbal a dávať góly. Vybral som si život po boku futbalu a začal som zanedbávať školu a všetko okolo mňa. Prišli prvé zranenia a ja som bol hotový. Môj život začal byť len hra a relax, a to sa mi stalo aj osudným. Začal som spoznávať, akože “kamarátov”.
Jedného dňa mi ponúkli drogu a ja som ju aj po mojom uvažovaní a strachu, nakoniec prijal. Bolo mi zle a v ničom mi nepomohla. Na dlhší čas som už nemal nič a bol som čistý. Tréner a ani spoluhráči nič netušili a ja som im to samozrejme ani nepovedal. Pre mňa bolo dôežité, že hrám a som
v zostave. Prišlo vážnejšie zranenie a ja som sa z toho naštastie dostal, ale ani to mi nepomohlo, aby som si uvedomil, aký je futbalový svet. Je to o hre, ale aj o všetkom čo k tomu patrí. Moje sny boli stále na dosah, no mne sa nechcelo čakať a pracovať na sebe, tak som druhýkrát užil drogu a žial, nie aj poslednýkrát.Hral som futbal pod vplyvom drogy a myslel som si, že hrám ešte lepšie. Naopak droga zabila všetko na čom som tak tvrdo pracoval a makal. Jedného dňa, mi pred zápasom, po mojich testoch, oznámili, že som skončil. Robil som sa, že neviem prečo, ale bolo mi to jasné. Môj sen sa v jednom okamihu rozplynul.
Moje “akože” skúšanie drogy sa stalo závislosťou, samozrejme, že vtedy som si nič také neprípúštal, no nakoniec som skončil ako narkoman.
Nezačal som brať drogu kvôli futbalu, ale z mojej zvedavosti a ľahostajnosti, a droga mi spravila zo života peklo.
Vzala mi môj sen, moje plány a šesť rokov života, a tiež som si myslel, že mne sa to nemôže stať.Veď som športovec, a teraz narkoman, ktorý sa lieči zo závislosti od tvrdých drog. Ale nevzdal som to a teraz abstinujem a viem, že športovcom ešte môžem byť!.
Roman
Včerajšky
Včera existovalo toľko vecí, o ktorých
mi nikto nerozprával teraz sa začínam
učiť a cítim, že stárnem.
Včerajšok pre mňa nič nemal, len staré ustrižky,
ktoré stále vidím.
Čas vybieli stránky v mojej knihe vzpomienok
v mojom vrecku a nič neovplyvní môj osud,
a tak pôjdem ďalej, aj keď nebudem mať čas
stať pevne na vlastných nohách.
Toľko vecí by sa mohlo zlepšiť
pokiaľ by sme ich my všetci nechali byť.
Teraz stojím na ulici a v hlave sa mi stále
obracia, že už nemám čas
premýšlať o starých novinkách.
? Radovan G.
/MUP
Čo mi dal a dáva výlet...
Minulý výlet bol pre mňa prvý. Aj keď som mal trochu strach z toho, že budem dlho vonku a veľa chodiť, prestal som na to nemyslieť.Začal som sa rozprávať so spolupacientami a zmenil som myšlienky a postoj k výletu. Išli sme autobusom do Rovinky a odtiaľ pešo sme pokračovali ďalej v ceste. Cestou späť sme sa zastavili v prírodnej rezervácií na Kopáči. Kde sme si spravili seminár. Odtiaľ sme vyrazili smerom k zastávke MHD a potom trolejbusom na Hraničnú. Kde sme mali koniec našeho výletu. Aj keď už boli štyri hodiny a fakticky sme išli od deviatej rána, mne sa zdalo, že to bola chvílka. Čas mi ubehol veľmi rýchlo. Bol som síce unavený a nohy ma boleli, ale páčilo sa mi to. Mal som z toho dobrý pocit, lebo som dlho nebol na takej túre. Dozvedel som sa veľa informácií od ostatných, čo by som sa od iných ľudí nedozvedel.Už sa teším na ďalší výlet, lebo viem, že sa teraz teším z maličkostí a mám z nich radosť, a nielen z veľkých vecí. Aj napriek tomu že ma po výlete nohy boleli, že som bol unavený s radosťou som išiel spať.
?
Stani
Hurá, Lucia každé ráno cvičí...
Hrala som basket za Lokomotíu Bratislava. Babinec a aj s trénerom. Aj keď sme medzi sebou súperili a ohovárali sa - na ihrisku sme boli obetavá a bojovná partia. Jedna duša - ako sa hovorí, a potom “ ten pocit z víťazstva”. Prepotené tričká, výrony na prstoch sem tam slzička na tvári, krvavé kolená - ale dokázali sme to. Vyhrali sme.
Vyčerpané od únavy sme ani nepočúvali trénerove “múdre” reči. Aj porážka - plač, hnev, nervy, vinu sme si hádzali ako prihrávky. Pritom sme si tým, niečo iné hovorili, každá z nás si chcela dokázať, že urobila všetko čo bolo v jej silách.
Ospravedlňovali sme sa jedna druhej.Mrzela nás prehra. Tešila som sa na každé sústredenie, na to,že vyhráme , lebo sme boli dobré. Koľkokrát som nenávidela ranné tréningy a večer zase to isté. Ale vedeli sme hrať.
Mala som 16 rokov a v mojom živote nastal zlom, očaril ma punk. Nový životný štýl - anarchia - a tréningy som začala vynechávať. Bože ja to nestíham - aj basket - aj partia. Noví ľudia - punkáči - ja chcem s nimi byť stále, čo tam dievčatá a basket. A sústredenie !. Týždeň bez mojich nových kamarátov, utečú mi, ja chcem byť s nimi. Vyberala som si medzi basketom a punkom, medzi babincom a bez volného času, a ľudmi, ktorí sa apaticky tvárili, rebelovali, s ničím neboli spokojný. Nakoniec vyhral punk. Nerozumela som filozofií, nechápala som tomu hnutiu, hľadala som niečo v hudbe - nič som nenašla, len slová mi niečo hovorili. Stretávala som sa s hudobníkmi a počúvala som ich zážitky, boli mojim vzorom. Hľadala som ďalej... S drogami. Marihuana, vzťah - prvá láska, pervitín, občas heroín, tabletky, alkohol a nevydarený vzťah a opäť heroín.
Som teraz 43 dní čistá, to znamená siedmy týždeň. V sebe nachádzam veľké množstvo energie - a to na šport. Je to tá chuť, možno mi je smutno za všetkými pocitmi, ktoré som zažila pri baskete, ktoré teraz nie sú žiadne.
Silno, silno sú potlačené, niektoré ma ani nenapadajú a na ktoré nie som citlivá. Jednoducho vo mne spia a ja sa ich snažím oživiť.
“ Hurá, Lucia každé ráno cvičí”, chodí behať, naberám kondičku, milujem keď som spotená a pod mi steká po tvári a telo mám unavené. Unavené zdravo od športu - od behu, klikov a drepov, ktorými si nielen udržujem telesné zdravie, ale vypĺňam si aj čas. Akoby to bolo mojou drogou - pretože keď to nemám, tak mi to chýba. Áno, chýba mi niečo, ten pocit, keď ráno vstanem a je rozcvička, alebo môj každodenný večerný beh. Nemám obecenstvo, nehrám hru, nemám trénera, mám len seba so svojim drogovým problémom a každým čistým dňom prežívam pocit víťazstva.
VICTORY - som čistá a to je pre mňa dôležitá. Mám kondičku, mám chuť do života a znovu sa vraciam k športu. Úplne spontánne k pohybu.Šport je pre mňa dôležitý, aj keď to nie je momentálne môj životný štýl. Športom sa uvoľním, odreagujem a pomáha mi. Ventilujem sa, zabávam sa, vypĺňam si volný čas. Dúfam, že tú chuť rozviniem ďalej a najdem to čo som stratila.
? Lucia
Šťastie
Mám štastie na dlani.
Akési svetlo,
akási žiara.
A nič a nikto mi už nebráni,
aby tá pieseň obohraná stará
zmizla jak čierna chmára.
Mám šancu opäť žiť.
A žijem ako iní.
Prosím ťa nádej, neodíď
a vyveď ma na lúku od rokliny.
To štastie, ktoré teraz cítim
je ako nebo plné hviezd.
Podišlo ku mne nech si ho chytím
a vzalo ma na jednu z ciest.
Tisíc ich bolo a dnes touto kráčam.
Slnko sa konečne so mnou smeje,
keď vlásky si v jazierku zmáča.
Mám šťastie na dlani a už na mňa nebo nepadá.
A každý nový deň ma zachráni,
každý je ružová záhrada.
? Laura
Môj pohľad na vec...
Športovanie, veľký môj cieľ a zážitok z každého jedného pohybu, ktorý môžem kontrolovať a vychutnávať. Dáva mi to pokoj na duši, vnútorné uspokojenie a veľa psychických a fyzických síl na boj so životom.
Ja som mal šport veľmi rád od malička. Prvé krôčiky viedli cez byciklovanie, neskôr to bol futbal, ktorý som mal veľmi rád. To bezvýsledné behanie po sídlisku, začalo mať hlavu aj pätu. Technika, koordinácia pohybov, týmová práca, kolektív, bolo to niečo, také neskutočné, keď som to spoznal, ako keď som dostal prvú hračku.
Futbal vystriedala kanoistika, lebo som chcel skúsiť aj iný šport. Zo začiatku som sa bal vody a myslel som si, že to nezvládnem, ale podpora trénera a moja veľká snaha byť vždy prvý a najlepší ma hnala vpred, aj pri prekonávaní prekážok. Darilo sa mi, ale po dvoch rokoch som dostal cukrovku a zrazu všetko čo som mal, mi pretieklo pomedzi prsty ako voda. Keď sa teraz nad tým zamyslím, tak to nie je pravda, lebo som na sebe tvrdo makal a tá choroba mi to čo dosiahol nezobrala. Vtedy som mal 12 rokov. Mal som pocit, akoby ma niekto podviedol. Všetci ma presviedčali, že športovať môžem, ale nie na vrcholovej úrovni. Zanevrel som na šport, lebo som už nemohol patriť medzi najlepších. Postupom času som zistil, že mi šport veľmi chýba, tak som začal znovu byciklovať, hrávať futbal a tenis a potreboval som sa pri každom pohybe doslova “zdemolovať”. Milujem,keď prídem večer domov a som zo športovania taký uťahaný, že neviem ani vliezť do postele. Po skončení strednej školy som začal pracovať, v praci chalani sa zaujímali o posilovanie, bolo to pre mňa niečo nové, tak som to chcel vyskúšať. Pravidelne som dodržiaval stravu a vnieslo to do môjho života nenútený poriadok.Bol som spokojný, išlo mi to, robil som niečo pre seba, no neriešil som si problémy. Cvičil som dva roky, ale po jeden a pol roku som do cvičenia aktívne zapojil heroín. Mal som s ním skúsenosti na strednej škole. Bol som síce silnejší a viacej som zvládal a nič ma nebolelo, ale som si neuvedomoval, kam sa to až dostane.Pomaly ma droga začala ovládať, prestal som dodržiavať pravidelnosť tréningov a všetko načom som pracoval, celé tie hodiny , dni, mesiace sa šibnutím čarovného prútika akoby rozplynulo.
Sám som musel zistiť, že som závislý a uvedomiť si to. Rozhodol som sa ísť liečiť. Na detoxe som zistil, že tu môžem makať na sebe, a chcel som zase mať ten nadherný čistý pocit po cvičení. Teraz pokračujem v cvičení na Jaskovom rade. Strašne moc mi to pomáha.Nechcem povedať, že som sa sústredil iba na cvičenie, sústredim sa na všetko čo je tu a teraz. Každý deň sa teším, že si môžem zašportovať. Nemusím byť najlepší, hlavne že som niečo urobil pre seba a dal som do toho maximum.
? Peter J.R.Bývala...
V živote ma stihla vec,
stal sa zo mňa opilec.
Nebola to žiadna fraška,
kamarátkou bola flaška.
Robila som veľmi zle,
sebe, ba i rodine.
Problémy som riešila,
vždy keď som si vypila.
Keď už toho bolo dosť,
volala som o pomoc.
Aby ma mal každý rád,
volala som na ”Jaskov rad”.
Musela som toto spraviť,
závislosti sa zbaviť,
život mám tak rýchlo poletí
u mňa doma párik detí,
ten ma bude potrebovať,
preto musím abstinovať.
Moja cesta na ”Jaskáč”,
sprevadzaný pritom plač,
pomaly som chápala,
čo mi liečba dávala.
Zopár týždňov v kolektíve,
rozhovory, semináre,
dodali mi sily veľa,
so všetkými som to chcela.
Pomohli nám sestry milé,
boli s nami ťažké chvíle,
doktori, aj staničná,
pochopenie pre nás má.
Taktiež naša vrchná sestra,
určila nám pekné miesta,
kde sme mali upratovať,
pritom pekne relaxovať.
Psychológom veľká vďaka,
od nich bola silná páka,
učili nás slušne chovať,
zároveň aj abstinovať.
Všetkým, čo sa podielali,
trpezlivosť pri nás mali,
odvďačíme sa im iste,
naše telo bude čisté.
? Janka
| Zodpovední redaktori: | PaedDr. Hroznata Živný Mgr. Juraj Kačo |
| Vydal: | Inštitút drogových závislostí pri Centre pre liečbu drogových závislostí Hraničná 2, 821 05 Bratislava |
| Liečebná pomôcka Ďakujeme všetkým , ktorí sa podieľali na vzniku tohto čísla časopisu! |