Nezávislosť

číslo 12, ročník 4, December 2000



Nezávislosť
Ja a svet
Je dlhý...
Príspevky pre rodičov
Duša

                                                                                 
Centrum pre liečbu drogových závislostí
Hraničná 2, P.O.Box 51, 821 05 Bratislava

tel.: 07/5341 74 64, (5341 91 48)
fax.: 07/5341 91 48, (5341 74 75)

e-mail: idz@drogy.sk

 

 


 

Nezávislosť

 

 

Rozmýšľala som, čo pre mňa znamená slovo nezávislosť. Hneď, ako som si ho potichu vyslovila, spomenula som si na najsilnejší pocit nezávislosti, ktorý som zažila.

Bolo to v lete pred pár rokmi, s kamarátmi sme vyrazili stopom na našu prvú veľkú cestu do Rumunska. Predtým som toľko počula o nádhere rumunských hôr, že som sa ledva vedela dočkať leta, v zime sa mi o ňom snívalo.

Sen sa stal skutočnosťou. Už tretí deň sme na ceste a teraz konečne vystupujeme z posledného nákladiaku, ktorý nás viezol po hrboľatej ceste k pohoriu Muntele Mare. Rozhliadame sa okolo seba, slnko praží, vysoké kopce bránia vo výhľade. Obedujeme posledné zbytky chleba s ovsenými vločkami, fľaše si naplníme pri vysokej, machom obrastenej priehrade, z ktorej v tejto horúčave kvapká len malý pramienok. Mapu nemáme, nevieme, kde budeme večer spať a hladnejší sa obávajú toho, že nevedia, čo budú jesť. Cesty žiadne nevidíme, všade okolo je les. Dohodli sme sa, že vylezieme na najvyšší kopec v okolí, chceme sa predsa len trochu zorientovať. Predierame sa papradím a žihľavou, neskôr sa kĺžeme na kameňoch, cesta pomaly ubieha. Každý s vytreštenými očami zápasí o kúsok vzduchu. Dva kroky hore, jedno pošmyknutie dole. Krátky oddych na zvalenom kmeni borovice. Hádam sa už blížime k vrcholu, slnko presvecuje tmavý les tenkými lúčmi, stromov ubúda, konečne sme hore. Nikto nič nehovorí a snaží sa polapiť dych. Dookola pod nami sú tmavé karpatské lesy. Cesty, polia, domy nevidieť. Pofukuje jemný vánok, pomaly sa blíži večer. Tam niekde dole je miesto, kde budeme spať, je tam aj voda ktorej sa napijeme. Neistota nás už netrápi, nahradil ju pocit úžasnej slobody. Pôjdeme tam, kde nás oči povedú, zablúdiť nemôžeme, domov máme všade. Tento okamih sa mi navždy bude spájať so slovom nezávislosť.

Keď som sa po pár týždňoch vrátila, vítala ma upršaná Bratislava. Veľmi sa nezmenila, ale aj tak sa mi zdala iná. Nemohla som si pomôcť, ale všetci tí zachmúrení, nevrlí, nervózni ľudia sa mi zdali smiešni a trochu som ich ľutovala. Až trošku neskôr som pochopila, že tento postoj je ako vystrihnutý z trápneho románu, kde hlavná hrdinka na každej strane zisťuje, že ju nikto nechápe. Všetci tí ľudia okolo, ktorých som sprvu ľutovala pravdepodobne tiež zažili pocit slobody a nezávislosti ako to moje precitnutie na neznámom kopci v rumunských Karpatoch. Ide len o to, ako dobre nám slúži pamäť nato, aby sme v rozhodujúcich chvíľach vedeli rozoznať slobodu od neslobody, závislosť od nezávislosti.

 

( za redakciu - študentka Jana )

 

 

 

Ja a svet

 

 

Vyrástla som v slušnej rodine. Žiaden rozvod. Nikto z jej členov nefajčil, nikto nadmerne nekonzumoval alkohol. Samozrejme na rodinnej oslave sa otvoril nejaký ten sekt, otec občas vypil mame rum, ktorý mala odložený ako prísadu na pečenie a mamka si zase rada dala pohárik vína alebo slivovice ako medicínu. A to je asi tak všetko. Slušný základ.

Prišiel však čas, kedy bolo treba začať “dievčiť”. A to už nejaký mladý muž zobral broskyňovú vodku, neskôr becherovku, potom bavoráka. Tí najnádejnejší zaplatili aj miešaný drink. Páčilo sa mi to. Cítila som sa ako kráľovná.

No na chvíľu tí nádejní zmizli a mne s kamarátkou zostalo zlomené srdce. Navyše sa blížila maturita a nám bolo biedne. “Počuj, zapime to!” A už som vyberala z rodinného baru fľašu značkového koňaku, čo dostal otec k narodeninám. Naliala som obom riadny stakan a hneď bol svet krajší ... a veselejší ... a slobodnejší ... a bláznivejší ... zrazu bol skvelý.

A tak sa stalo našim dobrým zvykom problémy jednoducho “zapíjať”.

V tom čase som už mala pomerne slušný tréning ( “dosť som zniesla” ). Potom som sa prvýkrát opila. Viem len, že som si sklopila sedadlo v aute, nohy som si vyložila na strop, spievala som a bolo mi super.

Začala som bývať v Bratislave. Večery boli dlhé a vždy bolo treba nejako si ich skrátiť. Ešteže dobrých podnikov bolo toľko. Samozrejme dobrá partia bola nevyhnutnosťou. A prečo neskúsiť cigaretu ? K pivku tak dobre chutí !

Potom som sa opila druhýkrát, a to už riadne. Ráno som si nič nepamätala, ale mala som veľmi zlé tušenie. Odôvodnene. Ešte dosť dlhý čas som musela naprávať škody, ktoré som vtedy napáchala.

Chvíľu som sekala dobrotu - žiaden alkohol, žiadna cigareta. Dlho mi to však nevydržalo. Brigádovala som v bufete a musela som si predsa pripiť so zákazníkmi. Opila som sa tretí krát. Celú noc som strávila objímaním toaletnej misy. Ale už dlhú dobu to bolo stále to isté. Chcelo to zmenu.

Čo tak skúsiť marihuanu ? Nebolo to nič extra, len stále nechápem, prečo mi ten vtip o žabe bol tak neuveriteľne smiešny.

Odvtedy som sa opila už veľa krát. Zažila som tak kopec srandy, ale aj trapasov a pocitov hanby. Teraz je zo mňa vydatá žena a chcela by som mať dieťa. Literatúra uvádza, že trvá sedem rokov, kým sa organizmus očistí od nikotínu. Tak dlho čakať nebudem. Ešte párkrát som podľahla a zapálila som si, ale teraz už nefajčím. Horšie je to s alkoholom. Najvyššie riziko poškodenia plodu je v prvom trimestri. Ale vtedy predsa žena ešte ani nemusí vedieť, že je tehotná ( určite nie prvý mesiac ). Tak som sa pre istotu rozhodla obmedziť alkohol na minimálne možné množstvo. A veru, nie je to ľahké. Väčšinou si len tak omočím pery. Ale aj tak som asi dvakrát stratila kontrolu a trochu som to prehnala. A teraz žijem v strachu. Čo ak ? Čo ak ja raz budem na vine, že moje dieťa ?

xy

Je dlhý...

 

Je dlhý na to,

aby si sa narodil,

chodil, hral sa,

pozeral, hovoril

čítal a počítal.

 

Je dlhý na to,

aby si pomáhal,

nehovoril, ale počúval.

Aby si žil a pochopil že ...

život je dosť dlhý.

 

Je dlhý na to ...

aby si nekradol, nezabil,

ctil si každého štýl.

Úprimne a čestne tak,

aby si bol večne.

 

Príspevky pre rodičov

 

JANA z didaktiky priniesla do redakcie NEZÁVISLOSTI príspevok, ktorým chce osloviť rodičov:

V mozgu máme každý miestečko - také citlivé miestečko, ktoré zariadi ,že sa cítime fajn, alebo dobre, keď máme na  to dôvod. Dajme tomu, keď máme peknú dovolenku, kúpime si niečo pekné na seba, niekto sa nám milo prihovorí, poklepe nás po pleci, či pohladká. Potom je to ako by nás niekto na to citlivé miestečko pohladil - resp. “pošteklil” malým štetčekom.

Cíti sa dobre- je mu príma.

Niekto, kto je závislý - pije alkohol, zneužíva lieky, berie drogy sa taktiež spočiatku cíti dobre ale nemá k tomu dôvod - nemá k tomu taký dôvod ako ten predchádzajúci čistý člověk - nemusí mať peknú dovolenku, ani si kúpiť nič pekné na seba, alebo cítiť pohladenie. Drogy pôsobia priamo na to citlivé miestečko v mozgu, ale nie ako malý štetček, ale dajme tomu ako kefa. A keď to niekto robí dlhodobejšie - povedzme 3- 4- 5 - 6 a viac rokov, je to ešte silnejšie - povedzme ako by mu na to miesto v mozgu búchali kladivom. A tak sa stane , že drogy to mozgové miestečko úplne umŕtvia. Po tom vlatne nemôžeme reagovať na obyčajné príjemné veci. A to môže trvať veľmi dlho. Po celú tú dobu závislý človek s rozbitým pocitom šťastia a taktiež s rozbitým citovým a sexuálnym životom nemá vôbec nič.

Nič, čo by mu bolo príjemné ( ako jeho droga ). Môžete mu dať dom, nové zamestnanie a povedať mu veľa krásnych slov, ale pre neho to neznamená skoro nič. Môžete ho mať radi, láskať ho, hladkať - on nereaguje. A to je pre ľudí v jeho okolí, ktorí sami reagujú na ten “púhy” dotyk štetčekom naprosto nepochopiteľné.

Človek, ktorý si odvyká od drog, zažíva aj iné nepríjemnosti.

Začína si uvedomovať, koľko nepríjemností spôsobil druhým. Že viac - menej zničil svojich rodičov a keď sa pozerá naspäť na svoj život, dostáva sa do depresie. A potom je tu ešte to dlhodobé spozdenie a zaostanie. Dlhodobé užívanie drog jednoducho znamená, že človek premeškal kopu rokov, nechal školu, zvykol si na iný životný rytmus, iné životné normy...

Najdôležitejšie na tom všetkom je, ako takto postihnutému - závislému pomôcť. Nestačí, keď mu držíte ruku nad hlavou - alebo hlavu nad vodou, musíte si ako rodičia - vytýčiť pár pravidiel.

Napríklad hranice za ktoré už nepôjdete, pretože by ste sa sami zničili.

Drogovo závislí jedinci si totiž myslia, že si ku každému a všetkému môžu diktovať svoje požiadavky.

Prestanú “fetovať”, ale nechcú, aby ich niečo bolelo a nechcú sa cítiť nepríjemne.

S takým človekom vlastne nemôžete urobiť nič - pretože si myslí, že je stále “pánom” - ale pánom je droga - preto si musia rodičia vytýčiť krajnú hranicu - kam vlastne svojho syna ( dcéru) pustia ísť.

Problém je podobný problému s  fajčením, či dobrým jedením. Nikto sa vlastne nechce zbaviť závislosti - na drogách - len “nepríjemných vedľajších účinkov”.

Napr. chceme sa zbaviť fajčiarskeho kašľa alebo obezity (nadváhy ) - vrátane všetkých hrozieb rakoviny a srdcovocievnych ochorení - ale samotného fajčenia, či dobrého jedla a prejedenia sa, nie, pretože nám to chutí. A to myslím na “normálnych” ľudí, ktorí nemajú skúsenosti s drogou, len sú buď tlstí alebo majú zdravotné problémy z fajčenia.

 

 Rodič by si mal vedieť povedať:

Držím sa svojich slov a moje dieťa vie, že už nepovolím. Mám svoje vlastné životné zásady a ono si musí najsť tie svoje.

Už svoje dieťa neochraňujem - nevybavujem všetko za neho.

Za to, čo urobí - si bude niesť plnú zodpovednosť - to ho možno prinúti postaviť sa na vlastné nohy a prinúti pozrieť sa tvárou v tvár “zodpovednosti do očí”.

Neriešim už za svoje dieťa všetky problémy - a to možno spôsobí, že ich bude riešiť samo.

Teraz mu už nič nevyčítam, lebo viem, že fetovanie je choroba.

Verím, že sa moje dieťa raz dostane zo závislosti, pretože viem, že závislosť je liečiteľná choroba a že zo závislosti sa možno vyliečiť.

Dúfam, že...

 

 

Žijeme uprostred civilizácie, ktorá je plná materializmu, kde sa každý stará sám o seba a ľudia zabúdajú na duševné hodnoty ukryté v každom z nás. Zabúdame si ceniť sami seba, svojich priateľov, blízkych, známych. Produkujeme negatívne myšlienky, niekedy aj vtedy, keď máme dobrú náladu už len preto, lebo si povieme “veď ja som taký, prečo by som sa mal meniť”. Lenže tá neochota zmeniť sa, pramení priamo z nás. A podľa mňa sa hlavný problém, nech už je akýkoľvek, skrýva práve tam.

Trápi nás sebanenávisť a vina, poniektorých v kútiku duše aj pocit, že človek nemá žiadnu hodnotu. A práve tam by sme si mali uvedomiť ako veľmi podceňujeme silu myšlienky. Každá jedna z týchto negatívnych myšlienok je len a len naša a možno ju zmeniť. Záleží len od každého z nás ako sa k svojmu problému postavíme.

Najviac problémov spôsobuje odpor, kritika, vina a strach. A sú to najškodlivejšie psychické návyky. Spôsobujú najviac problémov.

Ak naozaj máme radi sami seba, všetko v živote sa nám darí. Možno to vyznieva trochu nadnesene, ale skutočne je to tak. Kľúčom k pozitívnej zmene je byť spokojný sám so sebou a prijímať sám seba takého aký som.

Skutočnosťou sa pre nás stáva to, čo si o sebe myslíme - čiže ako pozeráme sami na seba, tak nás vníma aj okolie.

Naše podvedomie prijme čokoľvek čomu sme sa rozhodli uveriť.

Vyzerá to jednoducho, ale jednoduché to nie je vôbec. Z vlastnej skúsenosti viem, že zmeniť sa a začať myslieť o sebe pozitívne je veľmi ťažké. Človek si hlavne nesmie vyčítať, že je tam, kde je.

Narkománia je choroba ako každá iná, to všetci vieme a mojim názorom je, že jej pôvod pramení predovšetkým z nedostatku lásky v okolí a sebalásky priamo v nás. Už sám fakt, že ste tu, svedčí o tom, že ste sa rozhodli urobiť zmenu vo svojom doterajšom živote. Je nevyhnutné odpustiť a začať odznova. Udalosti ktoré vás doteraz stretli vznikli z vašich myšlienok, presvedčení a slov aké ste použili už aj včera, minulý týždeň, minulý mesiac, minulý rok, pred desiatimi rokmi - to záleží od vášho veku.

To je však minulosť a tá je ukončená a uzavretá. Teraz je dôležité, aké myšlienky presvedčenia a slová zvolíte práve v prítomnom okamihu, lebo budú vytvárať vašu budúcnosť. O čom premýšľate práve teraz? Bola to pozitívne alebo negatívna myšlienka?

Nezáleží na charaktere vášho problému. Naše skúsenosti sú iba vonkajším dôsledkom našich myšlienok. Dokonca aj sebanenávisť je iba nenávisťou k tomu, čo si sami o sebe myslíme.

Myšlienky však môžeme zmeniť. Zmeňte myšlienky a tým pádom sa začnú meniť i vaše pocity. Skúste zahnať každú negatívnu vetu vo svojej hlave a čoskoro sa vo vašom živote začnú diať zázraky.

Všetkým Vám prajem, aby ste čoskoro opäť spoznali zázrak sebaúcty a pocítili úctu a spolupatričnosť okolia.

 Lucia B. z didaktiky

 

 

 

 

Neviem, či to, čo idem písať bude kritika, alebo obhajoba - možno tak trochu aj jedno aj druhé - každopádne by som chcela nasledujúce riadky venovať rodičom.

Až priveľmi často počúvam okolo seba narážky na ich zlyhanie, neschopnosť - veď kto iný by mohol za to, že sa jeho dieťa fláka, kradne, fetuje ?.

“ Decko treba zamestnať, nech nerobí hlúposti”. Veľmi otrepaná fráza. Už som ju počula x- krát z  úst mojich rodičov, ktorým sa to zamestnávanie ich ratolestí naozaj od začiatku úspešne darilo. Napríklad ja. V detstve som bojovala s  husľami, zborom, výtvarným, skautingom. V puberte s gitarou, klavírom, cudzími rečami a teraz je to škola a všetko z detstva dohromady. Myslím si, že môžem ozaj hrdo vyhlásiť seba za prototyp dieťaťa, ktoré malo a má ideálne predpoklady, aby sa s drogou nikdy nestretlo a neprepadlo takej pliage, akou narkománia nesporne je.

A tu ma napadá otázka : “Od čoho sú priatelia ? “

Možno to vyznieva ironicky, ale ako sme tak rástli a dospievali - menili sa nám známi, partie. Niekoľkokrát sa mi stalo, že práve moji kamaráti pocítili neskonalú túžbu zatiahnuť ma na niektoré podarené akcie a vyskúšať niečo nové - však len raz. Tu by sa asi moji rodičia veľmi čudovali (samozrejme o tom nevedeli, lebo by bol koniec niektorým kamarátstvam), ale ono to lákalo. Napriek všetkým mojim poznatkom o škodlivosti, napriek tomu, že som poznala ľudí, ktorým droga vzala naozaj veľa, ja som vážne viackrát stála pred otázkou - “ako sa teraz zachovať ?” Vyriešila som to cestou polovičného úniku. Cez veľké vnútorné boje, veľké túžby po niečom novom, som na dané miesto neprišla.

Úprimne musím priznať, že to, čo ma udržalo doma bolo, že som jasne vedela, že neručím za seba, keby niečo ... Neviem, či by som vedela byť hrdina a povedať to asertívne “NIE”. Potom som sa už len vyrovnávala s myšlienkou ako mohlo byť fajn a že? určite? by som zachovala správne, takže som tam kľudne mohla ísť.

Myslím, že jediné skutočné a zaručené riešenie, ako ustrážiť svoje dieťa je - zavrieť ho do klietky, prikryť dekou - aby nevedelo o čo prichádza a dookola mu rozprávať naivné príbehy o dobrých, usilovných deťoch. To menej zaručené, ale určite humánnejšie je - dať mu lásku, bezpečie, dôveru, zmysel jeho života a keď dospieva už len dúfať, modliť sa ...

študentka M.S.

 

 

Duša

 

Svetlo stíchlo,

v okolí sa zrazu zhaslo.

Všade tma a kľud.

Človek stojí v prostred izby,

hľadá miesto na polici pre dušu.

Láska, balzam na ňu,

chýba tejto duši a preto

človek stojí v prostred izby

hľadá miesto na polici pre dušu.

Človek zrazu zmätený je,

prudko svetlo svieti do očí,

v  okolí sa všetko hýri

v duši veľké zvony bili na poplach.

Príde láska ? Čo sa deje ?

Človek zrazu nesmelý je,

má aj strach a tak čaká

čo sa bude v prostred izby ďalej diať.

Strach je teraz pánom duše,

bojí sa aj človek,

z toho, či ten poklad, balzam

uvidí, či príde.

Na okamih všetko znovu stíchlo,

žiara v  prostred izby.

Človek stojí, oči privrie,

nadýchne sa - a pokojný je v prostred izby.

Človek pánom svojej duše je,

duša balzamom zas presiaknutá je,

a ten človek, stojí v  prostred izby,

nehľadá však miesto na polici pre dušu,

lebo duša objavila svoje miesto v človeku.

Je to duša čej som pánom ?

A keby som bol, je ozaj presiaknutá balzamom ?

Sám neviem.

A tak stojím v  prostred izby,

hľadám teraz na polici odpoveď.

 

Je to láska, keď pokojný som,

alebo len klam ?

Prídem nato, pocítim to v svpjom srdci sám ?

Klamstva, zrady, pretvárky mám už ozaj dosť,

bodajú ťa do srdca,

až tu zvoláš o pomoc.

 

 

 

Aká teda odpoveď je ?

Život predsa dosť dlhý je,

aby ešte prišla, čo by i len na kratučko

do duše mi vliezla.

A tak čakám v  prostred izby,

žiara ešte svieti,

postupne som prišiel na to,

že ten človek podobný je

s mojou dušou mozoľnatou.

Snáď aj vy tam uvidíte

svoju dušu vlastnú,

do ktorej len na okamih,

žiaru ktorá svieti

láska príde zhasnúť.

Ale príde, to podstatné je

pocítiť ju treba,

aby človek svojej duša pánom sa stal,

lebo inak beda,

ak by predsa našiel to hrozné miesto

na polici pre dušu.

Človek predsa miestečko jej vyhľadá,

jemne vloží, pohľadí ju

a potom už odchádza.

Slza v oku presviedča ho, aby ju vzal späť.

Ale človek nepočúva, uteká, je preč ...

 

Zrazu človek zastaví sa,

hľadí vôkol seba,

príde na to, že ten poklad

chýba mu, no teraz beda !

Vrátiť sa, či pokračovať

v svojej ceste smele,

alebo len sklopiť oči, schúliť sa

a vrele očakávať príchod lásky ?

Potom slza objaví sa v oku človeka,

pamäť znovu vyjasní sa,

duša v srdci zaplesá.

Teraz je už všetko jasné,

človek, duša, srdce jedno je.

Na polici knižka stojí

a možno práve táto báseň v nej.

 

Mária V.

 

 


Zodpovedné redaktorky: Mgr. Alica Kantorková
Mgr. Katka Timuľáková

Vydal: Inštitút drogových závislostí pri Centre pre liečbu drogových závislostí
Hraničná 2, 821 05 Bratislava
Liečebná pomôcka

Ďakujeme všetkým , ktorí sa podieľali na vzniku tohto čísla časopisu!